Za projektom CW 311 stál konštruktér Eberhard Schulz, bývalý zamestnanec Mercedesu, ktorý prešiel v sedemdesiatych rokoch k Porsche. A hoci sa mu v kariére nemeckej športovej značky darilo, mal jednu slabosť. Odjakživa ho fascinovalo „okrídlené“ kupé Mercedes 300 SL.
S konštrukciou športových áut mal bohaté skúsenosti, veď už v roku 1969 predstavil autorský projekt Erator GTE, ale pre jeho sen, postaviť nástupcu 300 SL, nemali v Zuffenhausene pochopenie. V roku 1976 tak začal pracovať na projekte CW 311, a to na vlastnú päsť.
Do tímu pribral aj známeho tuningového guru Rainera Buchmana z frankfurtskej firmy B+B. Schulz nezačínal od piky. Táto myšlienka mu totiž vŕtala v hlave celé roky. Prvé skice dvojdverového kupé s krídlovými dverami si urobil už v roku 1972 a prvá maketa v mierke 1:1 vznikla len o dva roky neskôr.
Po intenzívnej dvojročnej práci predstavil svoje dielo na medzinárodnom autosalóne v Ženeve v roku 1978. Nádherné biele kupé nieslo na prednej maske logo trojcípej hviezdy, to napriek tomu, že páni zo Stuttgartu ho tu videli vôbec po prvýkrát. Za takmer drzosť možno považovať aj fakt, že Mercedes-Benz CW 311 mal okrem motora Mercedes aj podvozkové komponenty z Porsche.
Obrovský ohlas na výstave a samotná autorita Eberharda Schulza, však donútila predstaviteľov Daimleru sklopiť uši. Keď videli akú reklamu robí CW 311 samotnej značke, rýchlo zabudli na súdny spor a Shulzovi povolili ponechať emblém hviezdy na prednej maske.
Mercedes CW 311 bol skutočný klenot. Laminátové diely karosérie spočívali na ľahkom trubkovom ráme. Dvere sa otvárali nahor, presne podľa vzoru legendárnej „čajky“ 300 SL roku 1954. Karoséria s dĺžkou 4 100, šírkou 1 820 a výškou len 1 100 mm mala na tú dobu veľmi priaznivý koeficient odporu vzduchu Cx 0,31. Typickým prvkom CW 311 bolo spätné zrkadlo umiestnené za strešným priezorom. Príslušnosť k stuttgartskej značke sa koncept snažil evokovať nielen logom ale aj zadnými svetlami prevzatými z civilných Mercedesov.
Foto: B+B
Mercedes CW 311 poháňal v strede uložený 8-valec od Mercedesu s objemom 6 834 centimetrov kubických, výkonom 266 kW a maximálnym krútiacim momentom 570 Nm. Napokon, nič silnejšie sa v tom čase v Stuttgarte nenachádzalo. Tento silný motor používali americké verzie vlajkovej lode Mercedesu 500 SEL, avšak s automatickou prevodovkou.
Napriek dvojventilovej technike vynikal motor niektorými modernými konštrukčnými prvkami. Napríklad vstrekovaním paliva Bosch a na tú robu vysokým kompresným pomerom 10:1. Energiu motora prenášala na zadné kolesá 5-stupňová manuálna prevodovka.
Pri pohotovostnej hmotnosti 1 250 kg dokázala táto raketa šprintovať na stovku za 4,8 sekundy a dvestovku zvládla za 12,7 sekundy. Ručička rýchlomeru sa zastavila až pri číslici 319 km/h. To sú úctyhodné parametre aj na dnešné časy. Podvozok s rázvorom len2 400 mm používal 15-palcové disky kolies obuté pneumatikami 285/40 VR15 vpredu a 345/35 VR 15 vzadu. Spomalenie dostali na starosť kotúčové brzdy s priemerom 300 mm.
Foto: B+B
Z Mercedesu CW 311 sa stal rýchlo hviezda vtedajšieho automobilového sveta, ale aj hviezda strieborného plátna. Zahral si napríklad v nemeckej komédii Únos áut. Pri náročných scénach sa úlohy jazdca zhostil sám dvojnásobný majster sveta Niki Lauda.
Na rozdiel od filmovej kariéry sa ale veľkého komerčného úspechu CW 311 nikdy nedočkalo. Samotná stuttgartská automobilka nemala totiž o tento projekt nikdy záujem. Vzniklo tak len len desať ručne postavených exemplárov. Každý trochu iný. Jeden z nich je v súčasnosti na predaj. Odborníci odhadujú cenu tohto vzácneho kúsku na jeden milión eur.
S patovou situáciou sa ale Eberhard Schulz nezmieril. Keď to nešlo pod krídlami Mercedesu vytvoril v roku 1982 vlastnú spoločnosť Isdera. Jej názov je skratkou celého názvu Ingenieurbüro für Styling, DEsign und RAcing. Isdera Imperator 108i z roku 1984 vychádzala z pôvodného projektu, no možno povedať, že bola vlastne už jeho druhou generáciou. Logo Mercesedu nahradil symbol loviacho orla.
Schulz si za Isderu vyslúžil pochvalu samotného šéfa dizajnu Porsche Anatolja Lapina ale aj slávneho talianského dizajnového mága Giorgetta Giugiara. Ten sa vraj na adresu Isdery vyjadril, že mu pripomína pristávajúci nadzvukový Concorde so sklopeným zobákom.
Foto: Isdera
Vzniklo približne tridsať exemplárov. Tie používali rôzne motory. Od vidlicových 8-valcov od Mercedesu s objemom 5,0 až 5,6 litra až po motor 4,7 V8 z Porsche 928. Paradoxom je, že práve Porsche 928 bolo hlavným dôvodom, prečo Schulz napokon odišiel z vývojového oddelenia automobilky. Jednoducho nebol stotožnený s projektom Porsche s motorom vpredu. Najsilnejšiu Isderu poháňal motor AMG s výkonom až 309 kW.
Nebola to žiadna lacná hračka. Cenami mohla Isdera súťažiť s Ferrari či Lamborghini. Zákazníci za ňu museli v roku 1984 zaplatiť na tú dobu astronomickú čiastku 399 000 mariek. Vyrábala sa až do roku 1993, ale to je už vlastne celkom iný príbeh.
Volkswagen
Škoda
Kia
Hyundai
Nissan
Citroen
Toyota
Suzuki
Honda