Foto: Tomáš Andrejčák
Väčšina medzinárodných novinárskych prezentácií má jasný scenár – prílet na letisko, testovacie jazdy, tlačovka, večera, nocľah a ráno späť na letisko. „Je nám ľúto, ďalší turnus už čaká.“ To, čo pripravil slovenský dovozca Dacií pri príležitosti 10. výročia Loganu a jeho prítomnosti na slovenskom trhu, bola však trochu iná káva. Pozvánka na Dacia Press Tour 2013, sľubujúca stráviť za volantom Dacií štyri dni a vyše 2 100 kilometrov, vyvolávala rozpaky, ale aj neskutočnú zvedavosť. V pláne je totiž prejazd najkrajšieho horského priesmyku Transfagarasan aj návšteva výrobného závodu neďaleko Pitešti. Prijať? Neprijať? Samozrejme, že áno.
„Výrobný program“ štartuje z Bratislavy
Na štarte v Bratislave čakalo sedem bielych novučičkých, práve prihlásených Dacií. Prakticky celý prierez výrobného programu, ktorý sa za desať rokov rozrástol z jediného na sedem modelov. Od Loganu, Loganu MCV, cez Sandero, MPV Lodgy a Dokker, vrátane verzie Dokker Van až po „vlajkovú loď“ SUV Duster. To, čo ich spájalo, bola rovnaká technika pod kapotou – úsporný 4-valcový diesel 1,5 dCi. Buď s výkonom 55, alebo 66 kilowattov. Žiadna sláva pri predstave, že v autách strávite denne minimálne desať hodín. No realita ukázala, že predsudky boli zbytočné. Lenže nepredbiehajme.
Foto: Martin Cyprian, Cypo Design
Prvá časť trasy viedla z Bratislavy do rumunského mestečka Sibiu. Pri losovaní mala naša posádka šťastie. Na najdlhší úsek s dĺžkou približne 750 km sme „vyfasovali“ rovno kráľa flotily – Daciu Duster. Prejazd Maďarskom prebehol ako po masle. Mimochodom, Maďari dobudovali diaľničnú skratku pod Budapešťou, ktorá spája západnú časť južného obchvatu s diaľnicou smerujúcou na juh, takže časté kolóny na tomto uzle sú minulosťou. Diaľnica síce nie je pre Dacie obľúbenou parketou, ale rýchlostné tempo 130, či v našom prípade obligátna stoštyridsiatka, im neprekážala. Dokonca aj slabučký Dokker Van s „plechovou“ skriňou“ a skromným 55-kilowattovým nafťákom stíhal držať krok v zákryte kolóny.
Zmieriť sme sa museli len s vyšším aerodynamickým hlukom. A to aj v Dusteri. Na tesneniach v Pitešti jednoducho stále šetria, ale nič dramatické sa nedeje. Využiť môžete aj tempomat, ktorý v Daciách donedávna chýbal, dnes je však dostupný prakticky vo všetkých modeloch. Podobne ako navigácia TomTom s dotykovým displejom, ktorá je v tejto cenovej triede doslova raritou. Počítať môžete aj s klimatizáciou. Síce manuálnou, ale v horúcom počasí neoceniteľnou. A ešte jedna malá poznámka k Maďarsku. Na poslednom úseku pred rumunským prechodom Nadlask, ktorý vedie po úzkej asfaltke s predpísaným limitom 70 km/h, počítajte s radarmi!
Foto: Martin, Cyprian, Cypo Design
Túlavé psy aj Aston Martin
Rumuni sú síce súčasťou Európskej únie, ale nie schengenského priestoru, takže sa pripravte na pasovú kontrolu. My sme cez hranice prechádzali uprostred týždňa a nečakali viac ako 15 minút. Ale pozor, potrebujete zaplatiť diaľničný poplatok. Čo na tom, že v Rumunsku takmer žiadne nenájdete. Sedem eur na 30 dní vás však rozhodne nezruinuje. A sme razom v raji Dacií. Čo vidieť aj na zložení vozového parku. Dacia tu hrá prvé husle. Vrátane starých modelov 1 300, Nova, SuperNova či Solenza, ktoré slúžia už dlhé roky a niet pochýb, že ich ešte roky služby určite čakajú. K tomu sa pridáva zopár konských povozov, ale aj „zblúdilý“ rumunský Aston Martin či Lamborghini. Komfort maďarských rýchlostných komunikácii sa však definitívne končí. Začína rumunská realita.
Foto: Tomáš Andrejčák
Rozhodne však nie taká zlá, ako by ste očakávali. Hlavné ťahy majú solídny asfaltový povrch, možno lepší ako na Slovensku. Problémom je skôr spomínaná absencia diaľnic. Cesty vedú priamo cez obce, čo znamená neustále rýchlostné limity. Rumunský kolorit dotvárajú malé gýčové „paláce“ novozbohatlíkov. Čím viac vežičiek, čím viac barokových stĺpov a ozdobnejšia brána, tým lepšie. Slovenské „podnikateľské baroko“ je oproti tomu len čajový odvar. Čo na tom, že na omietku už nezostalo. Asi najviac ich nájdete v mestečku Cicir. Ale späť ku komunikáciám. Ak ste zvyknutí, že na Slovensku prejdete za hodinu tak minimálne 80 km, v Rumunsku si čas jazdy vynásobte rovno dvoma.
Foto: Tomáš Andrejčák
Dvojprúdové cesty totiž slúžia aj nákladnej doprave a tá je nesmierne hustá. Predbiehať nemá význam. Ak aj horko-ťažko predídete desať kamiónov, ďalších sto je pred vami. Riskovať sa jednoducho neoplatí a už vôbec nie s malou výkonovou rezervou pod kapotou Dacií. Lepšie je brať cestu ako súčasť výletu, než sa stresovať a sledovať čas. Napokon, rumunská krajina ponúka krásnu panorámu. Časový plán výpravy vytvorený podľa slovenských zvyklostí teda rýchlo zlyháva. Ako balzam na dušu preto pôsobil nový asi 70 km dlhý úsek diaľnice vedúcej z mesta Deva smerom na Pitešť, ktorý otvorili Rumuni len tento rok. Vidno, že do Rumunska začínajú pritekať európske peniaze.
Rumunsko sa mení. Vidieť to aj z okien Dacie
Obraz chudobnej krajiny sa rýchlo mení, teda až na túlavých a často zranených psov, ktorí okupujú nielen vidiek, ale aj moderné čerpacie stanice. Slabšie nátury majú čo robiť. Inak vás Rumunsko určite prekvapí. Zakotvili tu všetky obchodné reťazce a množstvo nadnárodných spoločností. A mestečko Sibiu, prirodzené centrum Sedmohradska, do ktorého sme dorazili o polnoci, približne so štvorhodinovým sklzom, nie je výnimkou. Historické centrum s vynikajúcimi reštauráciami a kaviarňami si vás rýchlo získa. Mimochodom, Sibiu bolo v roku 2006, podobne ako naše Košice, Európskym mestom kultúry.
Foto: Martin Cyprian, Cypo Design
A problém nie je ani s ubytovaním. Moderný hotel, ktorý sa ničím nelíši od ktoréhokoľvek zariadenia v západnej Európe, vyšiel na 50 eur (dvojposteľová izba) aj s raňajkami. Odpočívať sme nemali veľmi kedy. Ani nebolo prečo. Za miernu únavu mohol skôr čas jazdy, ako samotné Dacie. V porovnaní s drahšími modelmi síce neponúkajú žiaden extra komfort, ale že by sme sa po 14 hodinách strávených za ich volantom sťažovali na bolesti chrbta a hlavy, to sa povedať nedá. Skoré ranné vstávanie uľahčila predstava prejazdu najkrajšieho horského priesmyku sveta Transfagaras. Teda aspoň podľa britského Top Gearu, ktorý ho v roku 2009 „objavil“ pre milióny automobilových nadšencov.
A nebol ďaleko od pravdy. Tím Top Gearu mal tento čarovný kus asfaltu s dĺžkou približne 95 km sám pre seba, keďže ho v čase nakrúcania uzavreli a používal dva vrtuľníky, no verte, že aj obyčajný prejazd toho nádhernej sekcie Karpát, či už v aute, alebo na motorke, vás privedie do úžasu. Dnes je priesmyk obrovskou turistickou atrakciou, ale Rumuni dobre vedia, že jeho minulosť je pochmúrna. Vybudovať takéto dielo nemohol nik iný ako diktátor Nikolae Ceaušescu. Išlo o strategickú spojnicu medzi regiónmi Transylvánia a Wallachia, spájajúcu mestá Sibiu a Brašov. V ceste jej však stál karpatský masív s dvoma najvyššími vrcholmi Moldoveanu a Negoiu.
Foto: Tomáš Andrejčák
Priesmyk Transfagaras – asfaltová nirvána
Niet divu, že stavba si vyžiadala obete na životoch a obrovské finančné náklady, ktoré zaplatili obyčajní Rumuni. Trvala štyri roky, od roku 1970 do roku 1974. Šlo vraj o reakciu na inváziu Sovietov v roku 1968 do vtedajšieho Československa. Cesta mala predstavovať únikovú alternatívu pre rodinu diktátora, ale aj možnosť presunu rumunských vojsk v prípade obsadenia ruským impériom. Uskutočnila ju priamo armáda. Obrovské presuny horniny, ktoré zarezávali cestu do skalnatého masívu, sa poddávali dynamitu. Minulo sa ho približne šesť miliónov kilogramov. Štyridsať vojakov prišlo počas stavby o život. My sme na Transfagaras vyrazili zo Sibiu. Po asi 30 km sme sa dostali na úpätie tejto asfaltovej rarity.
Foto: Martin Cyprian, Cypo Design
Z mestečka Cartisoara sa začala kolóna siedmich Dacií približovať smerom k horskému masívu. Nečakajte tu asfalt typu horských priesmykov rakúskych, švajčiarskych či talianskych Álp. Napríklad chronicky známych prejazdov Grossglockner či Stelvio. O to väčší je zážitok. Priam naturálnu atmosféru dotvárajú popadané kamene, takmer žiadne zvodidlá a betónové prístrešky chrániace časti cesty pred stekajúcou vodou a prirodzenou eróziou. Postupne za sebou nechávate pásmo lesov a pred vami sa otvára skalnaté údolie. Našim Daciám dalo stúpanie v nekonečných serpentínach poriadne zabrať. Akoby sa nevedeli rozhodnúť pre druhý či tretí prevodový stupeň. Duster so 6-stupňovou „skriňou“ a štvorkolkou bol na tom asi najlepšie.
Foto: Tomáš Andrejčák
Do výšav sa však šplhali vytrvalo a poradiť si museli aj s riedkym vzduchom. Veď najvyšší bod trasy má nadmorskú výšku 2 042 mm. Teda čosi podobné, akoby viedla na Slovensku asfaltka cez Chopok alebo Ďumbier. Čím ste vyššie, tým fascinujúcejší je pohľad do údolia. Nad kosodrevinou vidieť serpentíny v celej svojej nádhere. Odhalená cesta sa kľukatí ako asfaltová špageta. Na vrchole, tesne pod hrebeňom, je okrem turistického centra a predaja suvenírov perlička v podobe mokvajúceho a slabo osvetleného tunela pripomínajúceho skôr banskú šachtu ako komunikáciu pre autá. Práve tunel prináša Transfagarasu zvukovú kulisu revúcich motorov náruživých „bajkerov“, pre ktorých je prejazd vrcholu doslova nirvánou. A príval endorfínov pokračuje aj za tunelom.
Cez priehradu aj hrad grófa Draculu
Na južnom svahu sa otvára síce miernejšia, ale rovnako fascinujúca panoráma. Čo ste si vystúpali, to musíte aj zísť. Čaká na vás ďalšia nekonečná túra serpentín, ktorá preverí brzdovú sústavu až do špiku kosti. Dacie brzdíme hlavne motorom, časový plán však opäť zlyháva, a tak sa k slovu dostáva aj razantnejšie zaobchádzanie. Batožina v Dokkeri Van, ktorý sme „vychytili“ na prejazd horami, lieta v plechovom kufri ako špinavá bielizeň. Cesta je stále horšia a kľukatejšia. Až vtedy si uvedomíte, v čom je sila Dacií. Ich podvozok dokáže absorbovať nerovnosti adrenalínového povrchu so stoickým pokojom. A čuduj sa svete, zvládajú aj rýchle tempo v zákrutách. Napokon, tam, kde to preženiete, pomáha ESP. Všetko prebieha bez defektu či technických problémov.
Foto: Martin Cyprian, Cypo Design
Po výdatnom klesaní z hôr sa hneď dostávame k ďalšiemu socialistickému veľdielu. Monumentálnej priehrade Vidraru na rieke Arges, ktorá bola dokončená v roku 1966. Opäť len otvárate oči. Prejazd priehradného múru je priamo súčasťou komunikácie. Zastaviť sa oplatí. Ak máte strach z výšok, dolu sa radšej nepozerajte. Výška múru zarezaného medzi kopce má neskutočných 166 metrov. Udržuje 465 miliónov litrov vody uväznenej v umelom jazere s obvodom 28 kilometrov. Priehradu stavali viac ako päť rokov a vykopať museli až 42 km podzemných tunelov. Celkovo zhltla stavba 930 000 kubických metrov betónu, z toho takmer polovicu pod zemou. Po dokončení bola deviatou najväčšou priehradou sveta. Časový sklz nám však neumožňuje kochať sa týmto technickým monumentom.
Cesta pokračuje rýchlym tempom cez vidiek do Brašova, kde nás čaká prehliadka hradu grófa Draculu. Je to však len povera. V skutočnosti totiž gróf Dracula na hrade Tépeš nikdy nežil, prespal tu iba jednu noc a nešlo o upíra. Román Brama Stokera z roku 1897 však spôsobil, že z hradu je jedna z najväčších atrakcií Rumunska. Ročne ho navštívi približne 600 000 turistov. V skutočnosti vlastnil hrad maďarský šľachtic Vlad Tépeš, Vlad III., známy krutosťou. Svojich odporcov totiž nabodával na koly. Napokon, prezývku Tépeš, čo znamená narážač, získal práve podľa svojej „obľúbenej“ metódy mučenia. Pravdu povediac, ak hrad v Brašove obídete, o nič zásadné neprídete. S literárnou postavou Draculu má spoločné asi toľko, ako Harry Potter s britským Alnwick Castle, ktorému dnes nepovie nik inak ako Rokfort.
Foto: Tomáš Andrejčák
Brašov sme absolvovali celý v hustom daždi. Napriek šetreniu na dverových tesneniach sa však v interiéroch Dacií neobjavila ani kvapka a klimatizácia spoľahlivo zabraňovala zahmlievaniu skiel. To sme už boli na ceste k nášmu hlavnému cieľu – Pitešti, vlastne blízkeho 30-tisícového mestečka Mioveni, ktoré je srdcom značky Dacia.
Volkswagen
Škoda
Kia
Hyundai
Nissan
Citroen
Toyota
Suzuki
Honda