Foto: JZ
Koncom šesťdesiatych rokov sa v Kalininskom závode zrodilo pozoruhodné dielo. Kremeľ sa totiž rozhodol, že na svojich nekonečných železniciach bude prevádzkovať najrýchlejší vlak sveta. Lenže ako to dosiahnuť, keď sa parné a dieselelektrické lokomitívy nedokázali priblížiť ani len k rýchlosti 200 km/h? Elektrické by to možno dokázali a aj samotná trať so širokým rozchodom mala dostatok rýchlostných rezerv, no bola tu chybička krásy. Na ruských železniciach by ste v tom čase len ťažko našli elektrické vedenie.
Foto: JZ
Rusi sa preto rozhodli pre síce extrémne, ale mimoriadne účinné riešenie – postaviť prúdový vlak. A to doslova. Jeden z dieselelektrických osobných vozňov ER22 vybavili dvojicou prúdových motorov Ivčenko Al-25, ktoré používal napríklad Jakovlev JAK-40 alebo české cvičné prúdové lietadlo L-39 Albatros. Každý z nich poskytoval ťah 14,7 kN. Lokomotíva s označením SVL, čo, čuduj sa svete, znamenalo už v tom čase skratku z anglického Speed Wagon Laboratory, tiež musela podstúpiť aerodynamické úpravy. Na prednú a zadnú časť Rusi privarili oblejšie predné a zadné čelo. A úpravami prešiel aj podvozok.
Ruský dizajn nepôsobil práve vábne, ale fungovalo to. Motory boli umiestnené na konzole v prednej časti strechy, takže celý stroj ťahali, namiesto toho, aby ho tlačili, ako to bolo napríklad pri vtedajších ruských dopravných lietadlách. To preto, aby 28 metrov dlhá karoséria vlaku tvorila aspoň akú-takú „clonu“ pred horúcimi plynmi vychádzajúcimi z dýz motorov. Prvá skúšobná jazda sa odohrala v roku 1971 na trati z Goluvinu do Ozery. A celkom úspešne. Päťdesiatštyritonový stroj uháňal rýchlosťou 187 km/h. Už to bol ruský rekord. Postupne sa však konštruktérom podarilo dosiahnuť maximálku 250 km/h.
Foto: JZ
Pochopiteľne, úlohou SVL nebolo ťahať vozne ani nákladné vlaky. Išlo o prepravu niekoľkých desiatok pasažierov, prípadne straníckych bosov na veľké vzdialenosti, a to v relatívnom komforte. Rýchlejšie cestovanie v krajine bez ciest mohli v tom čase poskytnúť len lietadlá, no ani letiská neboli všade, zato koľaje viedli až na Sibír a dosť bolo aj paliva. SVL si so sebou vozil rovných 5,7 tony leteckého benzínu! Ak si odmyslíme burácajúci hluk prúdových motorov, nebol projekt prúdového vlaku až taký scestný, ako sa to môže zdať z dnešného pohľadu.
Foto: JZ
Rusi ale neprišli s touto myšlienkou ako prví. Skôr sa zdá, že išlo o reakciu Kremľa na podobný americký projekt. V USA totiž už v roku 1966 postavila spoločnosť New York Central prúdový vlak Black Beetle. Recept bol identický. Dieselelektrický osobný vozeň Bud RDC-3 si „požičal“ dva prúdové motory General Electric J47–19 z vojenského bombardéru Convair B-36 vo verzii s medzikontinentálnym doletom. Každý z nich s ťahom 23 kN. To bolo viac, ako mal k dispozícii ruský SVL. Aj preto sa Američanom podarilo dosiahnuť na trati do Ohia maximálnu rýchlosť 296 km/h!
Paradoxom je, že nič rýchlejšie na amerických železniciach už nikdy nejazdilo. Rekord „čierneho chrobáka“ nebol totiž dodnes prekonaný. Rusi teda vlakovú vojnu nevyhrali. No nešlo o veľkú stratu v časoch pretekov studenej vojny. Ani jeden z projektov totiž neprekročil hranicu experimentu. Pravdepodobne kvôli hlučnosti a extrémne vysokej spotrebe paliva, ktorá by robila prevádzku neefektívnou. A v Japonsku sa už nad pokusmi Rusov a Američanov usmievali konštruktéri Shinkansenu.
Foto: JZ
Táto elektrická strela jazdila totiž od roku 1964, teda dva roky pred Black Beetle a šesť rokov pred ruským SVL, rýchlosťou 210 km/h. Trať z Tokia do Osaky zvládla za tri hodiny a ročne dokázala prepraviť takmer milión cestujúcich. Za krátko sa cestovná rýchlosť vyšplhala na 240 km/h. Prúdové vlaky tak nemali žiadnu šancu na úspešnú kariéru. Dnes stojí SVL v dezolátnom stave v depe a na tento zaujímavý počin upozorňuje len pamätník v Kalininskom závode. Napriek tomu vzbudzuje tento nevšedný stroj dodnes zaslúžený obdiv.
Volkswagen
Škoda
Kia
Hyundai
Nissan
Citroen
Toyota
Suzuki
Honda