Foto: MRVN
Tento stroj vyvoláva obdiv ešte aj dnes. Pritom vznikol koncom šesťdesiatych rokov. Nebola to loď, nebolo to lietadlo, nebol to hydroplán a už vôbec nie vznášadlo. Z každého z nich si ale niečo požičal. Asi najbližšie mal ruský ekranoplán, ako sa tento dopravný prostriedok volá, k hydroplánu. Lenže hydroplán je lietadlo, ktoré používa vodnú hladinu len ako štartovaciu a pristávaciu dráhu, a najmä, vie lietať. Ekranoplán nie. Má síce krídla, ale príliš malé na to, aby vedeli zabezpečiť potrebný vztlak. Využíva len takzvaný prízemný efekt (ground effect), ktorý mu umožňuje vznášať sa tesne nad vodnou hladinou.
Princíp ekranoplánu bol známy už dávnejšie, no nik sa dovtedy o čosi podobné nepokúsil a ani nevedel, na čo by bolo takýto stroj vlastne vhodný. Rusi boli prví, ktorí do týchto vôd vstúpili a dobre vedeli prečo. Za všetkým stála armáda. Ekranoplán má v porovnaní s loďami hneď niekoľko výhod. Keďže lieta nad hladinou, nie sú preň problémom míny ani torpéda. Nízka dráha letu zas vylučuje zachytenie leteckými radarmi. Pritom bol pekelne rýchly, podobne ako lietadlá. Zničiť ho klasickými spôsobmi bolo teda prakticky nemožné, aspoň v šesťdesiatych rokoch, keď ešte riadené strely nedosahovali dostatočnú presnosť.
Foto: MRVN
Jednoducho, v ekranopláne videli Rusi ideálny stroj na rýchlu prepravu vojakov či techniky na veľké vzdialenosti všade tam, kde je vodná hladina. V rýchlosti sa mu nemohli rovnať žiadne konvenčné lode ani vznášadlá. Dokázal totiž vyvinúť maximálku až 500 km/h! S vývojom začali Rusi začiatkom šesťdesiatych rokov. Tím viedol inžinier Rastislav Jevgenievič, ktorý bol v tom čase už autorom takzvaných „rakiet“, teda lodí s klznými lyžami, ktoré dosahovali na vodnej hladine rýchlosť 100 km/h. Práce prebiehali v Nižnom Novgorode. Prvý prototyp ekranoplánu pod názvom KM bol hotový v roku 1967. Testy odštartovali na vodnej hladine obrovskej Gorkovskej priehrady v oblasti mesta Čaklovsk, ktorá má dĺžku 440 km.
Foto: MRVN
Aj táto obria priehrada bola však pre rýchly stroj primalá a tak sa ďalšie prevádzkové skúšky odohrávali na hladine Kaspického mora- K nemu bol ekranoplán prepravený bez krídiel po Volge. Práve tu zachytili ekranoplán KM, napriek prísnemu utajeniu celého vojenského projektu, Američania. Spôsobil doslova poplach, pretože nikomu nebolo jasné, o čo vlastne ide. Burácajúci stroj poháňaný ôsmimi prúdovými motormi, štrymi na každom z horných krídel, dostal rýchlo prezývku Kaspický netvor. Obrovský výkon potreboval ekranoplán na to, aby sa dokázal vniesť na vzduchový vankúš. Pomáhalo mu v tom aj riadené smerovanie výfukových plynov smerom nadol. Potom už stačila na udržanie rýchlosti len tretina výkonu.
Foto: MRVN
Rusi mali hotových viacero verzií, dokonca aj s kolesovým podvozkom. Tie boli určené na kĺzanie po pevných povrchoch, napríklad po ľade alebo tráve. Samozrejme, podmienkou bol hladký povrch, takže vodná hladina bola pre ekranoplán pohybujúci sa rýchlosťou dopravných lietadiel najideálnejšia. V iných podmienkach hrozilo omnoho väčšie riziko. I tak si ovládanie tohto monštra vyžadovalo si vyžadovalo mimoriadne skúsených pilotov. Podmienkou bolo pozorne sledovať vodnú hladinu, vlny a najmä lode. Tie veľké zaregistrovali piloti včas, ale tie menšie boli pri rýchlosti 500 km/h prakticky neviditeľné. To bola aj jedna z najväčších slabín, ktorú nebolo možné vyriešiť.
Foto: MRVN
Ekranoplán KM bol prvým z celého radu prototypov. Nasledovali menšie „Orlíky“, poháňané dvoma prúdovými motormi NK-8–4K s ťahom 103 kN a zadnou tlačnou vrtuľou. Vzniklo celkom päť exemplárov. Aj takýto menší stroj dokázal odviezť 150 vojakov. Zaujímavé je, že niektoré z týchto ekranoplánov s označením S-21 až S-26 slúžili ruskej armáde do roku 1993. Posledné z nich boli dokončené v roku 1980. To však nebol koniec. V roku 1987 vznikol najväčší a najsilnejší ekranoplán Lun MD-160 poháňaný ôsmimi prúdovými motormi NK-87 s ťahom 127,4 kN. Išlo aj o útočnú zbraň, keďže okrem toho bol Lun na trupe vybavený šiestimi raketami P-270 Moskit. Niesť však mohol aj termonukleárne hlavice.
V službách čiernomorskej flotily vydržal do konca deväťdesiatych rokov. Vznikol len jeden jediný exemplár. Po ňom sa história ekranoplánov uzavrela. Koncom osemdesiatych rokov presmerovali totiž Rusi zdroje na ich vývoj smerom k jadrovým ponorkám a po páde železnej opony už žiadne stroje nevznikli. V súčasnosti sa niektoré malé spoločnosti snažia o vývoj civilných strojov na tomto princípe, pochopiteľne, v omnoho menšom formáte. Pre úplnosť dodajme, že autor ekranoplánov Rastislav Jevgenievič tragicky zahynul v roku 1980. Dnes stojí Lun nehybne na základni Kaspijsk. Pôvodný KM bol pri nehode zničený. Jeden z menších verzií Orlíkov zakotvil v Múzeu ruského vojenského námorníctva.
Volkswagen
Škoda
Kia
Hyundai
Nissan
Citroen
Toyota
Suzuki
Honda