Zaniknuté značky: SIMCA
Foto: SIMCA
Pri zrode značky SIMCA stál Henri Théodore Pigozzi (narodený ako Enrico Teodoro Pigozzi, Turín, 1898), ktorý sa v roku 1922 sa zoznámil s Giovannim Agnellim, vtedajším majiteľom Fiatu. Pigozzi začínal paradoxne ničením áut. Vykupoval staré karosérie a posielal ich na recykláciu do Fiatu. Vzťahy s Agnellim sa počas krátkeho obdobia prehĺbili natoľko, že sa Pigozzi v roku 1924 stal oficiálnym dovozcom talianskej značky vo Francúzsku. O dva roky neskôr založil SAFAF (Société Anonyme Français des Automobiles Fiat). Jeho spoločnosť sa zaoberala importom a neskôr aj kompletovaním automobilov značky Fiat. Pigozzi bol šikovný, darilo sa mu a tak v roku 1935 založil spoločnosť SIMCA (Société Industielle de Mécanique et de Carrosserie Automobile), kúpil bývalú továreň automobilov Donnet vo francúzskom meste Nanterre a nič netušiac začal písať históriu tejto celosvetovo známej značky.
Foto: Simca
SIMCA začínala s licenčnou výrobou Fiatov 508 Balilla a 518 Ardita pod názvami Simca 6CV a Simca 11CV. V roku 1936 sa k nim pridala Simca 5CV (nazývaná Cinq – fr. päť). Päťka bola francúzskou verziou presláveného Fiatu Topolino (myšička). O rok skončila výroba 6CV a 11CV a začala produkcia modelu 8CV (Huit), ktorý vychádzal z Fiatu 1100.
Foto: SIMCA
Vojna expanziu pribrzdila
Expanziu značky pribrzdila 2. svetová vojna. Výroba nebola úplne zastavená, no nedá sa charakterizovať ani ako veľkosériová. Tento núdzový režim mal však blahodárny vplyv na rýchly nábeh výroby takmer okamžite po nastolení oficiálneho mieru. V roku 1948 sa začala vyrábať Simca 6, ktorá vychádzala z tretieho evolučného stupňa Fiatu Topolino. Všetky tieto predvojnové aj povojnové konštrukcie boli len licencovanými kópiami talianskych Fiatov.
Foto: SIMCA
Foto: SIMCA
Prvá Simca so samonosnou karosériou
V roku 1950 sa Simca stala štvrtou najväčšou automobilkou vo Francúzsku s ročnou produkciou 20 000 kusov. To už jej vývojové oddelenie pracovalo na prvej vlastnej konštrukcii, ktorú predstavili v roku 1951 pod názvom Simca Aronde. Novinka dostala samonosnú karosériu a štvorvlacový motor s objemom 1221 cm3, ktorý dával spočiatku výkon 33 kW (45k). V roku 1955 dostala Aronde nový motor Flash s objemom 1290 cm3, čo sa prejavilo zvýšením výkonu na 38 kW (51k). Aronde zožala obrovský úspech a stála na začiatku zlatej éry automobilky Simca. Vyrábala sa vo verzii sedan, trojdverové kombi (Ranch), ale aj kabriolet (Week End) a kupé (Coupé de Ville). U faceliftovaného modelu P60 z roku 1959 sa kabriolet nazýval Plein Ciel a kupé Océane. Základnú verziu Aronde P60 poháňal motor objemom 1089 cm3 s výkonom 35 kW (48k). Pod kapotu si našiel cestu aj legendárny motor Rush (42 kW/57k) a Super Rush (51,5 kW/70k).
Foto: SIMCA
Koniec spolupráce s Fiatom
Modely odvodené od Fiatov sa v roku 1951 vytratili z výrobného programu. V tom istom roku Henri Pigozzi prevzal francúzskeho výrobcu nákladných áut Unic z Puteaux a jeho úžitkové automobily niesli potom označenie Unic-Simca. V roku 1954 motivovaný úspechom Pigozzi kúpil francúzsku vetvu značky Ford s továrňou v Poissy, vrátane podkladov na výrobu modelu Ford Vedette. Razom mala Simca v portfóliu dva modely – Aronde a vlajkovú loď Simca Vedette, ktorú poháňal vidlicový osemvalcový motor s objemom 2351 cm3. Napriek ventilovému rozvodu SV poskytoval slušný výkon 59 kW (80k).
Foto: Simca
Medzeru medzi skromnou Aronde a luxusnou Vedette vyplnila v roku 1957 Simca Ariane. Vedette prešla faceliftom, a tak sa stará karoséria osadená motorom Flash z Aronde vydala na cesty pod názvom Ariane. Táto kombinácia „zaručovala“ maximálnu rýchlosť 120 km/h. Zrýchlenie z nuly na 100 km/h trvalo veky, no vďaka ekonomickej prevádzke a výbornej priestorovej ponuke sa stala veľmi obľúbenou medzi taxikármi. Neskôr prišla do ponuky aj 8-valcová veria Ariane. Bola určená tým, ktorí chcú rýchle auto, no nechceli okázalú Vedette. Simca Ariane a Aronde zostali v ponuke ešte do roku 1963.
Foto: SIMCA
V roku 1958 kúpil americký Chrysler 15% akcií Simca, čo bol prvý krok k celkovému ovládnutiu automobilky. Chrysler sa takto plánoval udomácniť na zaujímavom európskom trhu. Iróniou osudu je, že dodnes sa mu to nepodarilo, ba dokonca Fiat (prapredok Simcy) preberá kontrolu nad samotným Chryslerom.
V roku 1961 sa rozhodol Pigozzi predať pôvodnú továreň v Nanterre Citroënu a presunúť všetky aktivity do Poissy, kde okolo starej továrne Ford vznikol na voľných pozemkoch obrovský komplex. Simca tam sídlila až do svojho zániku. Z modelu Vedette sa od roku 1955 vyrobilo v Poissy 166 985 kusov. V roku 1961 sa výroba presunula do Brazílie, kde produkcia pokračovala až do konca šesťdesiatych rokov.
Revolučná Simca 1000
V tom istom roku šokovala Simca na parížskom autosalóne svojim novým modelom – Simca 1000. Tvarmi karosérie sa vôbec nehlásila do rodiny. Pod ostrou zadnou kapotou pracovala zmenšená verzia štvrovalca Rush s objemom 944 cm3, ktorá dávala výkon 33 kW (45k) pri 5000 ot./min. a krútiaci moment 73 Nm pri 2800 ot./min. Tieto parametre dopĺňala maximálna rýchlosť 120 km/h. Simca 1000 mala nezávislé pruženie vpredu aj vzadu a štyri hydraulické bubnové brzdy. Zaujímavým prvkom bolo rozloženie hmotnosti. Keďže bolo všetko vzadu (dokonca aj nádrž bola za zadnými sedadlami) na zadnú nápravu pripadalo 65% hmotnosti vozidla. Auto bolo výrazne pretáčavé, no napriek tomu ho osedlalo veľa pretekárskych jazdcov a na okruhoch žalo úspechy.
Foto: SIMCA
Vynikajúci boli najmä predchodcovia takzvaných hot-hatchov (aj keď Simca 1000 nemala verziu hatchback) pod názvom Rallye. Od roku 1970 sa ich výkon vyšplhal z 39 kW (53k) na 76 kW (103k) na konci výroby v roku 1978. Na vrchole ponuky stáli verzie Simca-Abarth.
Foto: SIMCA
V dnešnej dobe sú obzvlášť cenené deriváty Simca 1000 Coupé (1962–1967) a 1200 S Coupé (1967–1971). Navrhol ich slávny Giorgetto Giugiaro ešte pod krídlami karosárne Bertone, kde sa aj vyrábali ich karosérie. Hotové karosérie posielali vlakom do Poissy na kompletizáciu. Spolu bolo takto vyrobených asi 25 000 kusov. Všetkých verzií „tisícky“ sa vyrobilo za 16 rokov viac ako 1,6 milióna exemplárov.
Foto: SIMCA
Foto: SIMCA
Príchod modelu 1300/1500
V roku 1963 Simca predstavila nástupcu modelu Aronde – typ 1300/1500. Pod modernou karosériou sa skrývali motory s objemom 1,3 alebo 1,5 litra. Motory ponúkali výkon 46 kW (62k), respektíve 60 kW (82k). Od začiatku bola k dispozícii iba verzia sedan. V rokoch 1964 a 1965 obohatili ponuku verzie kombi. Ich zadné veko sa sklápalo dole po zasunutí okna. Keďže bolo okno sťahovateľné, kombi verzie nikdy neponúkali možnosť vyhrievania zadného skla. V roku 1966 prišiel na rad facelift a označenie 1301 alebo 1501.
Foto: SIMCA
Starosti s prevodovkou
Simca 1300/1500 mala zaujímavú konštrukčnú vadu. Verzie s ľavostranným riadením mali rýchlostnú páku na stĺpiku volantu. Pri konverzii na pravostranné riadenie pre britský trh musela byť radiaca páka presunutá na podlahu. To sa aj podarilo, ale schéma radenia prevodových stupňov bola akýmsi zázrakom otočená zrkadlovo. To znamená, že jednotka a dvojka boli pri ľavej nohe vodiča a dvojka a štvorka pri pravej nohe spolujazdca. Britskí zákazníci tento chyták mohli obísť tak, že si objednali automatickú prevodovku v modeli 1500 GLA. Jedinou prekážkou mohlo byť to, že automat sa spočiatku predával iba s karosériou lakovoanou hnedou metalízou.
Foto: SIMCA
Časom výrobca všetky muchy vychytal a do roku 1976 predal viac ako milión kusov radu 1300/1500/1301/1501. Tieto autá sú dobre známe aj väčšine „čechoslovákov“, keďže sa dovážali aj do ČSSR.
Foto: SIMCA
Chrysler posilňuje kontrolu
Americký Chrysler vlastnil v roku 1963 už 63% akcií Simca. Svoj podiel v spoločnosti zvýšil v roku 1967 dokonca na 77%. Od toho času niesli všetky vyrobené autá okrem loga Simca aj znak Chrysleru – pentastar. Medzitým v roku 1964 zomrel zakladateľ Henri Pigozzi a nemusel sa prizerať ako jeho celoživotné dielo končí v rukách Chrysleru.
Prvý model s pohonom predných kolies
Rok 1967 bol pre Simcu prelomový, pretože v tomto roku predstavili svoj prvý model s pohonom predných kolies – Simca 1100, ktorý už pomaly, ale isto začal byť „mainstreamom“. Kuriozitou, dokazujúcou všestrannosť konštruktérov je, že Simca je jediným výrobcom automobilov, ktorý súčasne ponúkal auto klasickej koncepcie (motor vpredu, zadný náhon – Simca 1301/1501), auto s predným náhonom (Simca 1100) a auto s motorom vzadu (Simca 1000).
Foto: SIMCA
Simca 1100 sa vyrábala od roku 1967 až do roku 1982, úžitkové verzie dokonca do roku 1985. Svojim predným náhonom, priestranným interiérom a karosériou typu hatchback patrí medzi priekopníkov dnes bežnej a veľmi obľúbenej koncepcie. Spočiatku sa vyrábala s motorom objemu 1118 cm3, pochádzajúcim zo Simcy 1000. Volkswagen sa pri vývoji prvého Golfu nechal údajne inšpirovať práve „tisícstovkou“, keď opustil koncepciu s motorom vzadu.
Simca 1100 postupne dostala rôzne prevedenia od trojdverového hatchbacku cez kombi, pick-up a van. Paleta motorov siahala od jednotky 944 cm3 s výkonom 33 kW (45k) až po verziu TI s motorom objemu 1442 cm3, ktorý dával výkon 61 kW (83k). Zaujímavosťou je, že zo Simcy 1100 pochádza predchodca všetkých crossoverov – Simca Rancho. Vyrábala ju v spolupráci s dcérskou firmou Matra. Ako základ poslúžila pick-up verzia Simcy 1100. Vyznačovala sa doplnkami á la off-road, zväčšenou svetlou výškou a motorom 1.4 s výkonom 59 kW (80k). Poháňaná zostala iba predná náprava. Matra s použitím sklenných vlákien a polyesteru „dobudovala prístavbu“ na zadnú časť vozidla.
Foto: SIMCA
Kuriózne je, že koncept, ktorý Matra vyvinula ako náhradu za Rancho koncern PSA odmietol (v tom čase už Simcu vlastnil Peugeot), a tak ho Matra predala Renaultu. Ten s ním naložil viac ako dobre a vznikol z neho legendárny Renault Espace.
Ďalším zaujímavým projektom spoločností Simca a Matra je ľahké kupé Bagheera z roku 1973. Na svedomí ho má grécky dizajnér Antonis Volanis (Rancho, Espace), ktorý s použitím sériových komponentov Simca postavil atraktívne kupé s motorom uprostred. Pozoruhodná bola koncepcia interiéru. Zmestili sa doň tri osoby na samostatné sedadlá v jednom rade vedľa seba. Do karosérie z polyesteru sa spočiatku montoval motor s objemom 1294 cm3, neskôr ho doplnil motor 1442 cm3. Do vývoja sa dostal aj nezvyčajný motor U8, ktorý tvorili dve jednotky s objemom 1,3 litra umiestnené vedľa seba. Ich kľukové hriadele boli spojené reťazou. Výsledkom bol 2,6-litrový U8 s výkonom 123 kW (167k). Bohužial, vtedajší vlastník Chrysler dal projektu červenú, a tak boli vyrobené iba tri prototypy s týmto motorom. Za sedem rokov opustilo brány závodu skoro 48 000 kusov typu Bagheera.
Foto: SIMCA
Európsky Chrysler 180
Simca, patriaca spolu s britským koncernom Rootes pod Chrysler Europe, vyrábala od roku 1970 vo svojom závode v Poissy Chrysler 180, dobre známy aj u nás. História jeho vývoja siaha do polovice šesťdesiatych rokov, kedy nezávisle od seba Simca a Rootes vyvíjali veľký sedan. V roku 1969 sa Chrysler spamätal a rozhodol sa jeden projekt zrušiť, aby si navzájom nekonkurovali. Nový sedan sa mal vyrábať podľa britského projektu v Poissy a anglickom Coventry. V roku 1970 sa Chrysler rozhodol vyrábať iba verziu podľa britského návrhu, ale v továrni Simca v Poissy. Auto bolo prepracované francúzskymi inžiniermi a začalo schádzať z výrobných liniek tak, ako ho poznáme aj my. Simca-Chrysler 180 zvádzal neľahký boj so svojimi konkurentmi. Sťažoval mu ho aj fakt, že mal iba obmedzenú škálu motorizácie (1,6 – 2,0 litra), pričom konkurenti ponúkali aj šesť a osemvalcové pohonné jednotky.
Foto: SIMCA
Neskôr bola výroba presunutá do španielskeho závodu Barreiros vo Villaverde, kde sa už predtým montovali automobily Simca a Chrysler pre uzavretý španielsky trh. Španieli implantovali do Simca-Chrysler 180 dvojlitrový vznetový motor s výkonom 48 kW (65k), ktorý bol však k dispozícii iba pre domáci trh. Vo Villaverde vznikli aj odvodené verzie ako kombi a predĺžený sedan. Dnes sa v bývalej továrni Barreiros montuje Peugeot 207.
V roku 1975 predstavila Simca model 1307. Hneď v roku 1976 Simca 1307 zvíťazila v ankete Európske auto roku. Mala modernú koncepciu s pohonom predných kolies a obľúbenou karosériou typu hatchback. Pod kapotou sa mohli nachádzať benzínové motory s objemom od 1057 do 1592 cm3. V roku 1977 sa Chrysler Europe skolaboval. Nasledujúci rok to, čo z neho zostalo odkúpil Peugeot za jeden dolár a všetky automobily bývalého Chrysler Europe boli od toho času premenované na Talbot. Simca 1307 sa stala Talbotom 1510 respektíve Alpine (pre britský trh).
V roku 1980 po facelifte vznikla aj štvordverová verzia nazvaná Talbot Solara. Vo Francúzsku sa Talbot 1510 vyrábal do roku 1985, v anglicku o rok dlhšie. Čoskoro po skončení výroby sa z trhu vytratila aj značka Talbot.
Moskvič použil Simcu 1307
Zdalo by sa, že Simca 1307 definitívne opustila svet, ale sovietski inžinieri automobilky Moskvič mali iné plány. Ešte koncom sedemdesiatych rokov kúpili do fabriky zopár západoeurópskych automobilov, aby im nechýbala inšpirácia pri tvorbe nového modelu. Medzi nimi bola aj Simca 1307 a Audi 100. Minister automobilového priemyslu vybral Simcu ako najvhodnejšiu predlohu, a tak vznikol v roku 1986 Moskvič Aleko, dobré známy aj u nás. Takto duch Simcy vydržal vo výrobe až do roku 2001.
Foto: SIMCA
Posledným projektom z Poissy, ktorý sa dostal do výroby poznáme pod názvom Peugeot 309 z roku 1985. Motory Simca sa udržali pod kapotou Peugeotu 309 až do roku 1991.