Tu-114: Pred 60 rokmi priletel Chruščov do USA s obrom. Američania preň nemali ani schodíky

V polovici päťdesiatych rokov minulého storočia poverilo sovietske vedenie konštrukčnú kanceláriu Tupolevu vývojom veľkého dopravného lietadla. Malo ísť o ten najrýchlejší a najväčší civilný stroj všetkých čias s obrovským doletom cez 8 000 km. Konštruktéri však nemuseli začať od piky. Ponúkla sa totiž možnosť zužitkovať znalosti a konštrukciu vojenského strategického bombardéra Tu-95. Ten vznikol z celkom iných pohnútok než jeho neskorší civilný brat. Stroj so štvoricou turbovrtuľových motorov bol schopný dopraviť bez nutnosti tankovania zo sovietskych základní jadrové, ale aj klasické zbrane na celé územie Spojených štátov amerických.

Z uniformy do civilu

Rusi takéto lietadlo potrebovali, keďže na rozdiel od Američanov nemali po svete vybudované letecké základne, ktoré by umožnili dostať sa nad územie nepriateľa konvenčnými vojenskými bombardérmi. Výsledkom prestavby bolo práve Tu-114. Obrovský stroj vybavený štyrmi motormi Kuznecov NK-12MV, každý s výkonom 11 033 kW. Zvláštnosťou konštrukcie boli vrtule s priemerom 5,6 metra. Každý motor mal dva štvorlistové rotory, ktoré sa otáčali protismerne. To zabezpečovalo lietadlu obrovský ťah a rýchlosť, ale tiež spôsobovalo enormný hluk, pretože konce listov sa pri vysokých otáčkach míňali rýchlosťou zvuku. Hlukové normy však nemohli byť tým, čo by vývoj stroja zbrzdilo.

Navyše na inžinierov tlačilo vedenie komunistickej diktatúry, ktoré videlo v Tu-114 príležitosť, ako vykresliť totalitný režim vo svetle pokroku. Prvý vzlet prototypu s označením CCCP-L5611 prebehol presne 15. novembra 1957. Aj nasledujúce skúšky preukázali vysokú spoľahlivosť a hlavne neuveriteľné letové schopnosti. Ruský stroj dosahoval maximálnu rýchlosť 880 km/h vo výške 7 100 metrov, no vedel vystúpiť až do dvanástich kilometrov. Tým konkuruje dodnes aj tým najmodernejším prúdovým lietadlám. To všetko dokázal v čase, keď prúdové dopravné stroje ešte len štartovali nesmelú kariéru. Splnený bol aj cieľ dlhého doletu. Na jedno tankovanie dokázal Tu-114 preletieť 9 720 km!

Premiéra vo Washingtone

Vývoj pokračoval a tlak sovietskeho vedenia tiež. Až tak, že keď v roku 1959 dostal vtedajší vodca Nikita Chruščov nečakanú pozvánku na návštevu USA od amerického prezidenta Eisenhowera, trval na tom, že do Washingtonu chce letieť s Tu-114. Pritom do sériovej výroby finálnej verzie ostávali ešte dva roky. Lepšia príležitosť, ako sa blysnúť na Západe, ale neexistovala. Aj keď išlo o risk. Lietadlo malo stále množstvo múch, takže na palube nechýbali technici ani vývojári. Dovtedy absolvovali prototypy len lety nad územím Sovietskeho zväzu. Letový koridor lemovali lietadlu ruské vojenské lode pre prípad komplikácií a potreby záchrannej akcie.

Nakoniec Tu-114 dosadlo bez medzipristátia bezpečne s Chruščovom na palube na dráhu letiska vo Washingtone. Bolo to 15. septembra 1959 a Chruščov sa stal prvým najvyšším predstaviteľom Sovietskeho zväzu na území Spojených štátov. Američania zostali z Tu-114 v nemom úžase. Aj preto, že nemali dostatočne vysoké schodíky, ktoré by dosiahli k dverám tohto lietajúceho kolosu. Veď Tu-114 malo rozpätie krídiel 51,1 metra, výšku 15,44 metra a bez paliva vážilo minimálne 85 ton. Maximálna vzletová hmotnosť predstavovala ohromných 164 400 kg. Motory s výkonom štyrikrát 15 000 koní však nemali s Tu-114 najmenšie problémy.

Lety do Havany aj Montrealu

Sériová výroba odštartovala v roku 1961. Už v lete 1962 začal lietadlo prevádzkovať Aeroflot na linke z Moskvy do Havany cez Konakry. Administratívne a politické problémy s africkými krajinami však nakoniec viedli k rozhodnutiu lietať s jedným medzipristátím v Murmansku. Cestujúci si užívali nevídaný luxus. Existovalo viacero verzií so 170 až 220 sedadlami. V strednej kabíne boli sedadlá otočené proti sebe v štýle salónikov. Tu sa podávali pokrmy z kuchynky umiestnenej na spodnej palube. Diaľková verzia Tu-114 pre 120 cestujúcich mala v prednej kabíne 76 sedadiel a v zadnej len 40. Štyria cestujúci boli v salónikoch uprostred. Na zvlášť dlhých trasách sa lietalo s vybavením pre 60 cestujúcich aj s kupé pre odpočinok.

V roku 1963 pribudla linka Moskva – Taškent – Dillí. Kanada sa otvorila Tu-114 v novembri 1966, keď sa začalo lietať do Montrealu bez medzipristátia. V apríli 1967 prišla na rad linka do Tokia, na ktorej Aeroflot spolupracoval s japonskou leteckou spoločnosťou Japan Air Lines. Tu-114 však muselo niesť znaky japonských aerolínií až dovtedy, kým mohol Aeroflot nastúpiť na trasu so svojimi lietadlami. Veľa práce odviedol ruský lietajúci obor aj vo vlastnej krajine. Pravidelne spájal Moskvu s Taškentom, Alma-Atou, Suchumi alebo Novosibirskom. Výkony Tu-114 boli fascinujúce. Za desať rokov nalietali stroje 130 miliónov kilometrov a prepravili bez jedinej nehody tri milióny cestujúcich.

Éra turbovrtuľových strojov sa však v sedemdesiatych rokoch pomaly chýlila ku koncu. Prednosť dostali modernejšie prúdové lietadlá. Poslednou linkou, na ktorej mohli cestujúci letieť s Tu-114, bola trasa z Moskvy do Novosibirska. V roku 1976 boli stroje z stiahnuté z prevádzky a predané vojenskému letectvu. Úlohu Tu-114 zastúpil štvorprúdový Iľjušin II-62 a neskôr II-62 M. Paradoxne, mal väčšie prevádzkové náklady. Dodnes ostáva Tu-114 jedným z vôbec najrýchlejších vrtuľových lietadiel a dokazuje náskok, ktorý mal Sovietsky zväz na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov v letectve a kozmonautike. V iných oblastiach totalitného režimu to ale rozhodne neplatilo.