Jazdené autá: Fiat Uno bol kedysi snom každého chlapca

Príchod modelu Uno znamenal pre Fiat menšiu revolúciu. Jeho moderná karoséria patrila k tomu najkrajšiemu, čo na cestách jazdilo. V kombinácii s jemu vlastnou eleganciou podporenou novými technológiami malo Uno v rukáve tromfy, ktoré nedokázal prekonať ani jeho najväčší súper Peugeot 205. S ním sa kompaktný Fiat stretol v súboji o titul auta roka 1984. Nakoniec vyhralo Uno s tak tesným výsledkom, že sa v zákulisí povrávalo o „špinavej hre“ a podplácaní. Nech je pravda akákoľvek, len dva roky stačili Fiatu na to, aby predal prvý milión týchto vozidiel. Na domácom trhu stačili automobilke na predaj jedného milióna kusov len tri roky. Fiat zažíval svoje veľmi príjemné obdobie.

Foto: Fiat

Fiat Uno Popularitu si získal takmer okamžite.

Kým na západoeurópskych trhoch Fiat zožal úspech a bodoval ako rodinné auto, v bývalom Československu sa stal takmer modlou. Ešte v roku 1989 stál v sieti obchodov Tuzex neuveriteľných 26 000 bonov (rovnako ako trojdverový Ford Escort). Keď si človek uvedomí, že na čiernom trhu stál bon približne 5 až 6 Kčs, až sa mu zatočí hlava. Nehovoriac o tom, že vtedajšia priemerná mzda sa pohybovala niečo málo nad 3000 Kčs.

Foto: Fiat

Fiat Uno Niekoľko kusov u nás jazdilo aj pred rokom 1989. 

V roku 1983 malo základné Uno pod kapotou motor s objemom 0,9 litra pochádzajúci ešte z modelu 127. Agregát mal dvojventilovú techniku a rozvod OHV, čo mu však nebránilo v tom, aby bol dôstojným základným motorom. Okrem neho boli v ponuke aj výkonnejšie motory 1.1 a 1.3. Všetky používali karburátory Solex alebo Weber. Hneď v prvom roku výroby (v máji 1983) sa pod kapotou Una objavil aj naftový štvorvalec 1.3 D taktiež z modelu 127. Konštruktéri museli upraviť prednú nápravu, ktorá nad sebou niesla o 100 kg viac (v porovnaní s benzínovým Unom 0.9) a medzi motor a posádku vtesnali viac zvukovo izolačných materiálov.

Foto: Fiat

Fiat Uno Po modernizácii v roku 1989 zmenil prednú masku.

Naraziť na exemplár v slušnom stave je dnes hotovým zázrakom. Korózia ničí jedno Uno za druhým a s pribúdajúcimi rokmi z ciest miznú geometrickým radom. Citlivými sú najmä podvozkové časti v miestach svojho napojenia na ďalší diel. Typickým príkladom sú zvary spájajúce prahy a podlahu. Rovnako zraniteľné sú aj spodky dverí (často sa vo dverách drží voda, ktorá dielo skazy dokončí). Výnimkou nie sú ani autá s dierami v podlahe. Prejazd cez mláku vás tak môže za volantom celkom pekne postriekať vodou.

Foto: Kerax

Fiat Uno Dnes ich veľa neostalo.

Prvé Uná neboli vybavené posilňovačom riadenia, no ich volantom dokázala točiť aj krehká žena. Prevodovka riadenia bola navrhnutá tak, aby ste si neprítomnosť posilňovača prakticky ani neuvedomili. Podmienkou bol len dobrý stav riadenia.

Príchod legendy menom FIRE

Rok 1985 znamenal pre Uno veľkú zmenu. Pod jeho kapotou sa objavil úplne nový základný motor, ktorý sa stal základom pre niekoľko generácií úspešných benzínových motorov. Dostal označenie FIRE (Fully Integrated Robotized Engine), čo vyjadrovalo skutočnosť, že agregáty stavali len roboty. Jeho zdvihový objem narástol na 1,0 litra (999 cm³), rozvod OHV ustúpil modernejšiemu OHC a počet jeho súčiastok oproti predchádzajúcemu motoru klesol (údajne z 368 na 273).

Uno Turbo i.e.

Dodnes cenenou verziou je Uno Turbo i.e., ktorá dokázala dynamikou ohromiť aj skúsených jazdcov a mnohým na ceste nahnať strach. Prvé exempláre boli poháňané motorom 1.3 Turbo (1299 cm³), čoskoro sa však vo výrobe objavili rovnako výkonné verzie s objemom zvýšeným na 1301 cm³. Záhadný nárast objemu má zaujímavé vysvetlenie. V roku 1985 v Taliansku platilo pravidlo, podľa ktorého mali motory do objemu 1,3 litra obmedzenú maximálnu rýchlosť na diaľnici. Fiat preto pohotovo zareagoval a dovolil svojmu Turbu legálne okupovať ľavý diaľničný pruh. Po modernizácii v roku 1989 motor dokonca narástol na objem 1,4 litra.

Foto: Fiat

Fiat Uno Turbo i.e. je dnes skoro legendou.

Už pôvodná prepĺňaná tisíctristovka priniesla niekoľko technických prvkov, ktoré z nej robili veľmi dobrý motor. Agregát používal podobný blok ako atmosférické Uno 70 (1.3, 51 kW/70 k), no valce mali menšie vŕtanie (80,5 namiesto 86,4 mm) a vyšší zdvih (63,9 namiesto 55,5 mm). Zmenšenie vŕtania pri nezmenenom rozostupe valcov umožnilo konštruktérom vytvoriť medzi valcami ďalšie kanály na chladiacu kvapalinu. Hliníková hlava bola s blokom spojená viacerými skrutkami a jej nové tesnenie s materiálu Astadur a s lemami z antikoróznej ocele lepšie odolávalo vyšším teplotám. Piesty boli z vnútornej strany chladené olejom striekajúcim cez trysky od ložísk kľukového hriadeľa. Vysokým teplotám lepšie odolávali aj ventily plnené sodíkom.

Vstrekovanie dodával Bosch (LE-Jetronic). Manuálna päťstupňová prevodovka dostala kratšie prevody, stály prevod bol naopak o niečo dlhší ako na atmosférických verziách. Zaujímavosťou je, že turbodúchadlo IHI VL-2 bolo už vtedy chladené kvapalinou. Jeho tlak reguloval klasický obtokový ventil. Medzichladič stlačeného vzduchu dokázal znížiť teplotu stlačeného vzduchu približne o 50 °C.

K jeho hlavným konkurentom patrili Peugeot 205 GTI, Ford Escort XR3i, Renault 11 Turbo, Volkswagen Golf GTI a Citroën Visa GTI.

Uno prinieslo silné naftové motory

Podobný výzor ako Turbo mala aj naftová verzia Uno 1.4 TD. Konštrukcia motora bola veľmi podobná ako v prípade benzínového Turba. Prepĺňanie zabezpečovalo turbodúchadlo Garett, ktoré však nebolo chladené vodou. Dôvodom bola nižšia teplota spalín vedúcich k turbu (680 °C oproti 950 °C benzínovej verzie). Účinnejší medzichladič dokázal teplotu stlačeného vzduchu znížiť o 60 °C. Vstrekovanie dodával taktiež Bosch. Rovnako ako Uno Turbo i.e. malo aj Uno TD upravenú prednú nápravu, účinnejšie brzdy a tvrdšie pruženie.

Jeho výroba s odchodom z Talianska neskončila

Uno sa prestalo v Taliansku vyrábať až v roku 1995, teda dva roky po spustení výroby prvého Punta. Ani potom sa však jeho výroba neskončila. Dodnes sa vyrobilo viac ako 8 miliónov kusov tohto populárneho malého Fiatu.