Hitler si vynález diaľnic rád sám privlastňoval, lenže celkom tak to nebolo. Diaľnice v tom čase už existovali, a to dokonca aj v samotnom Nemecku. Nacistická propaganda tento fakt však ignorovala.
Samotné plány na výstavbu 4-prúdovej rýchlostnej cesty bez križovatiek sa v Nemecku zrodili už v roku 1904 ešte za vlády cisára Vilhelma II. Spoločnosť, ktorá bola poverená výstavbou, vznikla o päť rokov neskôr a v roku 1913 sa začali prvé práce neďaleko Berlína. Veľkolepým plánom však urobila škrt cez rozpočet prvá svetová vojna. Do prevádzky bol tak prvý úsek diaľnice AVUS (Automobil-Verkehrs-und Übungs-Straße) odovzdaný až v roku 1921.
Už názov, ktorý v preklade znamená Automobilová dopravná a skúšobná cesta, napovedá, že rýchlostná komunikácia nemala slúžiť len pre potreby osobnej dopravy. Často bola využívaná na experimentálne účely a automobilové preteky. Konala sa tu napríklad prvá Veľká cena Nemecka v roku 1926. Dnes je Avus súčasťou diaľnice A115. Ďalší projekt veľkokapacitnej asfaltovej cesty z Kolína nad Rýnom do Bonnu bol už oveľa úspešnejší. Cesta bola vo výstavbe v rokoch 1929 až 1932 a od jej sprevádzkovania nepretržite slúži automobilovej doprave ako súčasť diaľnice A555.
Foto: Bundesarchiv
Za skutočne prvú modernú diaľnicu možno však považovať taliansku Autostrada dei Laghy, navrhnutú inžinierom Pierom Puricellim. Jej prvá časť z Milána do Varese bola otvorená už v roku 1924, teda v čase, keď o Hitlerovi ešte nikto netušil. Zato Benito Mussolini sa veľkou mierou podieľal na jej rozvoji. To napriek tomu, že v celom Taliansku bolo registrovaných približne len 100 000 vozidiel. Práve táto talianska diaľnica sa stala vzorom pre nastupujúcu fašistickú NSDAP, ktorá zdôrazňovala dôležitosť výstavby rýchlostných komunikácií.
Na Hitlerov pokyn tak v júni 1933 vznikla nová spoločnosť na výstavbu diaľnic a už 23. septembra bol položený základný kameň úseku prvej ríšskej diaľnice z Frankfurtu do Darmstadtu. Samozrejme, za účasti Hitlera aj vládnych špičiek, keďže nacisti si nenechali ujsť žiadnu príležitosť propagandy. Súčasne sa začalo pracovať aj na spojení Menheim-Heidelberg. Plány opäť neboli zďaleka nové. Cestu navrhol už v roku 1926 hannoverský dopravný inžinier Robert Otzen.
V októbri 1934 už bolo vo výstavbe 1 500 km diaľnic. Spomínaný úsek Frankfrut – Darmstadt bol spojazdnený 19. mája 1935. V roku 1936 prekročila celková dĺžka prevádzkovaných ríšskych diaľnic 1 000 km. Výstavba bola najmohutnejšia v rokoch 1937 a 1938, keď bolo sprevádzkovaných ďalších vyše 2 000 km. Po začatí druhej svetovej vojny výstavba postupne upadala, až bola v roku 1943 úplne zastavená pre nedostatok finančných prostriedkov. K výstavbe diaľnic sa Nemecko vrátilo až po druhej svetovej vojne.
Foto: Bundesarchiv
Bývalé Československo s výstavbou diaľnic zaostávalo za Nemeckom aj Európou niekoľko desiatok rokov. To napriek tomu, že prvé plány sa rodili už v tridsiatych rokoch. Veľkým zástancom a projektantom ich výstavby bol Tomáš Baťa. Nakoniec sa jeho projekt nezrealizoval a všetko bolo celkom inak.
Záväzné projekty schválila socialistická vláda až začiatkom šesťdesiatych rokov. Prvý úsek diaľnice medzi Prahou a Mirošovicami otvorili v júli 1971. Na Slovensku si motoristi mohli vyskúšať diaľnicu až v roku 1973, keď bol daný do užívania prvý úsek medzi Bratislavou a Malackami v dĺžke 29,3 km, ktorý je dnes súčasťou diaľnice D1.
Mimochodom, názov „diaľnica“ (dálnice) vznikol v roku 1938. Navrhol ho český inžinier Karel Chmel. Dovtedy sa používal v našich končinách výraz autostráda, podľa vzoru prvej modernej talianskej diaľnice.
