Za vývojom tohto kolosu stála, pochopiteľne, Sovietska armáda. Potrebovala čosi, čo by dokázalo premiestniť obrovské medzikontinentálne rakety s hmotnosťou 100 ton. Projektu s názvom Celina, ktorý odštartoval koncom sedemdesiatych rokov, šéfoval Borys Šapošnikov, konštruktér Minských automobilových závodov, známych pod skratkou MAZ. Prvým výsledkom práce jeho tímu bol „iba“ 16-kolesový transportér MAZ-7606.
Potrebný výkon zabezpečovala plynová turbína, pôvodom z tanku, ktorá dávala 1 250 koní. A k tomu bol MAZ vybavený ešte klasickým dieselovým motorom s výkonom ďalších 330 koní. Táto nádielka putovala cez dve hydromechanické prevodovky k všetkým kolesám. Takže išlo o pohon 16×16. Tento obor mal na dĺžku viac ako 32 metrov a dokázal odviezť náklad s hmotnosťou 220 ton! To bol ale len začiatok. Na rysovacích doskách už totiž vznikal druhý prototyp.

Dokončený bol v roku 1985 a dostal kódové označenie MAZ-7907. Jeho parametre boli rovnako impozantné. Na dĺžku sa síce „scvrkol“, meral „len“ 28 metrov, no na šírku mal 4,7 a na výšku až 4,3 metra. Najväčší rozdiel však spočíval v pohone. Plynová turbína aj diesel zostali, no jeho podvozok dostal neskutočných 12 náprav. To znamená 24 kolies. Opäť boli všetky poháňané, no s tým rozdielom, že pred hydraulikou dostali prednosť elektromotory.
Aby bolo možné s týmto cestným mamutom manévrovať, až osem náprav malo riadené kolesá. Pevné boli len štyri prostredné. Veľkú rýchlosť ale od tohto obra nečakajte. Dokázal sa pohybovať maximálkou 25 km/h. Zato odviezol 150 ton, čo s rezervou stačilo na ruské medzikontinentálne strely Molodec s hmotnosťou približne 100 ton. Testy prebiehali v prísnom utajení a vždy len v čase, keď sa nad Bieloruskom nenachádzali špionážne satelity.

Nakoniec ale gigantický MAZ veľkú vojenskú kariéru nesekol, hoci nejaké tie rakety predsa len odviezol. K tomu sa ale najprv potreboval dostať z Minska do Volgogradu. Po asfaltke to, pochopiteľne, nešlo, keďže bol pomalý a zaberal hneď dva jazdné pruhy, a tak ho najprv rozobrali, previezli vlakom, a vo Volgograde opäť poskladali. Až vtedy sa na svet dostali prvé informácie, že v Rusku existuje 12-nápravový vojenský špeciál.
Následné politické udalosti z konca osemdesiatych rokov mu ale nepriali. Našťastie. Vozidlo bolo opäť prepravené do Minska a potom sa po ňom doslova zľahla zem. Objavilo sa až v roku 1996, rozhodne však nie vo vojenskom nasadení. Prenajali si ho dvaja bieloruskí podnikatelia, ktorí potrebovali previezť svoju 88-tonovú loď z rieky Beresina na jazero Narač. Pre MAZ-7907 to bola pochopiteľne, hračka, i keď cesta dlhá 200 km mu predsa len trvala celé štyri dni.
Nakoniec však MAZ úspešne spustil plavidlo priamo na vodu, ktorá mu tiež neprekážala. Cestou späť vraj už však zlyhalo prevodové ústrojenstvo. Dnes stoja oba technické zázraky v bieloruskom závode MAZ-u. Jeden z nich je udržiavaný vo funkčnom stave. Dopláca na to však jeho brat, ktorý slúži oko zdroj potrebných náhradných súčiastok.
