V päťdesiatych rokoch minulého storočia chrlil Detroit milióny áut, americké diaľnice trápili zápchy, mestá boli už vtedy zamorené smogom a státisíce rodín vlastnili aj viac ako jedno auto. V mekke komunizmu, Sovietskom zväze, zdevastovanom druhou svetovou vojnou a stalinským útlakom, bolo čosi také nemysliteľné. Ruské automobilky vyrábali zväčša vojenské a nákladné autá. A tie osobné boli určené predstaviteľom režimu, úradom, polícii či podnikom. Automobiloví nadšenci sa však nájdu všade.
Jedným z nich bol ruský konštruktér Arkadij Dmitrijevič Babič. Pravdepodobne pod vplyvom americkej Corvetty, ktorá sa predstavila v roku 1953, začal konštruovať vlastný otvorený športový automobil. Trvalo to tri a pol roka. V roku 1956 bol tak na svete roadster Leningrad, na tie časy čosi nevídané. Inšpiráciu americkou Corvettou naozaj nezaprie, hoci na jej výkony nemohol ani len pomýšľať. Babič musel totiž svoj sen postaviť z toho, čo bolo k dispozícii.
Foto: Allcarindex
Leningrad nemal žiaden výkonný americký 8-valec. Vystačiť si musel s ťažkým radovým 6-valcom zo sovietskej reprezentačnej limuzíny GAZ-12 Zim s výkonom len 66 kW, čo bolo aj dôsledkom extrémne nízkeho kompresného pomeru 6,7 :1. Zato ste mohli do nádrže natankovať prakticky čokoľvek. A keďže Babičov roadster bol pravdepodobne podstatne väčší ako Corvette, a teda aj výrazne ťažší, nebolo to žiadne „žihadlo“. Podľa dobových záznamov trvalo Leningradu zrýchlenie z 0 na 100 km/h nekonečných 30 sekúnd.
Ani maximálnou rýchlosť 128 km/h nevyrážal dych, zato pôsobil v uliciach Leningradu, odkiaľ Babič pochádzal, ako zjavenie. Z pár zachovaných snímok vidieť, že doslova magnetizoval svoje okolie. Za dizajn sa Leningrad hanbiť nemusel. Pôvabný roadster mal nízky pontón s extrémne vykrojenými dverami, tak radikálne, že pri nastupovaní ich ani nebolo potrebné otvárať. Dvojčlennú posádku chránilo len ľahké čelné okno. To tvorili dve rovné tabule zasadené do trojice chrómových stĺpikov.
Foto: Allcarindex
A chrómom sa blyšťala aj čelná maska, reflektory či robustné nárazníky. Interiér disponoval množstvom prístrojov. Babič absolvoval so svojím výtvorom cestu z krymského Simferopoľu do Leningradu dlhú 2 125 km. Trvalo mu to vraj 20 hodín, čo je skvelý výsledok, ak uvážime, že po diaľniciach rozhodne nešiel. Dokonca sa traduje, že práve Leningrad má na svedomí zákonné obmedzenie výkonu pre individuálne postavené autá. Jednoducho preto, aby neboli rýchlejšie ako tie policajné.
Pochopiteľne, auto sa nikdy nedostalo do sériovej výroby. Vzniklo len v jednom jedinom exempláre a spolu s ním sa táto kapitolka automobilovej histórie končí. Je vôbec zázrakom, že čosi také v komunistickom režime uzrelo svetlo sveta a že podobnosť s „imperialistickou“ Corvettou nebola potrestaná. Možno aj preto, že Leningrad vznikol zhodou okolností práve v roku odhalenia Stalinovho kultu osobnosti na XII. zjazde komunistickej strany a že pomery v Rusku sa predsa len nepatrne uvoľnili.
Foto: Allcarindex
Zaujímavé je, že na internete sa nedávno objavila fotografia vozidla nie nepodobnému Leningradu. Vraj teda existuje, aj keď ako vidieť, v dezolátnom stave. Každopádne na ňom nesedí rám čelného okna, no je možné, že vozidlo prešlo rokmi mnohými zásahmi a prestavbami. Veď dnes je to už takmer 60 rokov odkedy ožiarilo ulice Leningradu, teda dnešného Sankt Peterburgu.
Volkswagen
Škoda
Kia
Hyundai
Nissan
Citroen
Toyota
Suzuki
Honda