Vlastniť v Rusku v päťdesiatych či šesťdesiatych rokoch osobné auto bolo priam nemysliteľné. Vtedajšia produkcia Moskvičov, GAZ-u M20 Pabeda či mladšej Volgy 21 mierila v absolútnej väčšine do podnikov a do služieb straníckych „papalášov“. Ľudia využívali verejnú dopravu a samozrejme – taxíky. Tých boli ruské metropoly vždy plné a nepovažovali sa nikdy za luxus tak ako u nás. Aj preto vznikol už začiatkom päťdesiatych rokov v Rusku nápad vytvoriť vozidlo určené špeciálne pre taxislužby.
A keďže v tom čase bolo všetko riadené centrálne, aj pokyn na vývoj taxi prišiel z vrcholových orgánov. Rozhodla o tom Rada ministrov ZSSR v roku 1962. Úlohy sa ujal Všezväzový vedecko-výskumný inštitút pre technickú estetiku (VNIITE), teda čosi ako inštitút pre dizajn. Ktovie prečo, ale nik iný sa vtedy do riešenia úlohy nezapojil. Cieľ bol jasný. Taxík musí byť dobre manévrovateľný, musí mať dostatok priestoru pre posádku a batožinu a rovnú podlahu. Idea pochádzala pravdepodobne z Británie, kde už v tých dobách dávno brázdili ulice typické londýnske taxíky.
Foto: Vniite
Auto bolo v podobe prototypu hotové v roku 1964 a spoločnosť ho predstavila štátnym orgánom. Koncepcia bola síce zaujímavá, ale nie úplne novátorská. Vniite PT tak trochu skopírovalo nápad talianskeho Fiatu Multipla, ktorý schádzal z liniek na platforme Fiatu 600 už od roku 1955. Vodič sedel nad prednou nápravou (ako v Škode 1 203) a motor bol zas umiestnený za tou zadnou. Karoséria mala jednopriestorovú konštrukciu. Takáto konfigurácia umožnila vytvoriť vodorovnú podlahu. Kabína vodiča bola od tej pre posádku oddelená. K volantu viedli ľavé predné dvere a do zadnej časti interiéru pravé centrálne.
Foto: Vniite
Podobenstvo s Multiplou nie je iste náhodné, no to neznamená, že Vniite neprinieslo aj nové myšlienky. Tak napríklad oceľový priestorový rám bol už v tej dobe pokrytý panelmi z plastov. Renault Espace, považovaný za prvé pravé MPV, prišiel s čímsi podobným až o dvadsať rokov neskôr. A potom tu bola ešte jedna konštrukčná „bomba“. Dvere pre cestujúcich boli totiž posuvné! Po ich otvorením vznikol priestor so šírkou 74 centimetrov, čo umožnilo vďaka nízkej podlahe naložiť do vozidla napríklad detský kočiar bez nutnosti skladania.
Foto: Vniite
Inak bolo vzadu miesto pre štyroch cestujúcich na dvoch normálnych a dvoch sklápateľných protismerných sedačkách. O pohon sa postarala technika súdobého Moskviča 408, teda benzínový 4-valec s výkonom 50 koní, ktorý poháňal zadné kolesá. Koncepcia Vniite PT mala však aj svoje muchy. Kritický bol najmä krátky rázvor len 1 900 mm. Ak uvážite, že celé auto malo na dĺžku 4 230 mm, jeho previsy boli proste obrovské. Výhodou bola síce dobrá manévrovateľnosť a malý polomer zatáčania, no na druhej strane malo auto problém so stabilitou vo vyšších rýchlostiach. Preto bola maximálka obmedzená na 100 km/h.
Foto: Vniite
Napriek tomu splnil nový taxík ešte v tom istom roku, teda v roku 1964, všetky potrebné technické skúšky, ktoré absolvoval v Moskve. Výrobu mal dostať na starosť Jerevanský automobilový závod (JAZ). Produkciu ale nikdy nespustil. Štát totiž nenašiel prostriedky na investície do novej výrobnej linky. Vniite PT tak skončil ako mnoho iných projektov v zásuvke. Problematický bol vraj aj zastaraný motor z Moskviča. V úlohe taxíkov tak ostali Volgy a neskôr Lady. Jediný dochovaný exemplár prototypu je dnes súčasťou výstavy histórie ruských automobilov vo Vojenskom technickom múzeu v Moskve.
Na svoju dobu bol koncept pomerne pokrokový. Išlo totiž o MPV s vodorovnou podlahou, posuvnými dverami a plastovou karosériou. Problémy s motorom by sa dali iste vyriešiť. Stabilita auta by pravdepodobne ostala slabou stránkou.
Volkswagen
Škoda
Kia
Hyundai
Nissan
Citroen
Toyota
Suzuki
Honda