V šesťdesiatych rokoch bol Fiat najväčšou európskou automobilkou. Darilo sa päťstovke, šesťstovke aj väčším modelom 1 300 a 1 500. Sedany vyrábané od roku 1961 však vychádzali zo staršej konštrukcie, a tak Fiat horúčkovito pracoval na ich nástupcoch. Tím inžinierov viedol skvelý Oscar Montabone. Veľká chvíľa prišla v marci 1966, keď turínska automobilka predstavila na autosalóne v Ženeve Fiat 124. Mimochodom, prvý model, ktorý dostal trojciferné značenie.
Moderný dizajn a podvozok
V polovici šesťdesiatych rokov išlo nepochybne o jedno z najmodernejších áut. Karoséria s dĺžkou 4 040 mm vynikala ostrými líniami. Vypuklé blatníky boli definitívne minulosťou. Predná maska sa tiahla celou šírkou vozidla, pričom ju lemovali kruhové reflektory. Vysoká kabína ponúkala veľkú presklenú plochu a dobrý výhľad. Sedan mal klasické proporcie s krátkym predným a dlhým zadným previsom, čo vychádzalo z tradičného usporiadania pohonu. Pozdĺžne uložený motor sa nachádzal pod prednou kapotou a cez kardan poháňal zadné kolesá.
K vychytávkam stodvadsaťštvorky patril najmä podvozok. Predné kolesá držali lichobežníkové ramená a tie zadné ešte tuhá náprava, lenže odpruženie už nedostali na starosť listové perá, ale moderné hydraulické tlmiče a vinuté pružiny. Navyše Fiat skoncoval s bubnovými brzdami. Všetky kolesá mali kotúče, čo ste v tom čase len tak ľahko nevideli. A potom tu boli stabilizátor na oboch nápravách. Posilňovač bŕzd zatiaľ chýbal. Lenže kompaktný sedan vážil len 855 kg, takže sa bez neho zaobišiel.
Rázvor s hodnotou 2 420 mm dnes patrí skôr autám nižšej triedy, vtedy to však stačilo na tú strednú. Kabína ponúkala dostatok priestoru. Nesmieme zabúdať, že hrúbka bočných výplní dverí bola neporovnateľne menšia ako dnes a to isté platilo o sedadlách či palubnej doske. Takže posádka sa v interiéri rozhodne necítila stiesnene. Prístrojový šilt mohol obsahovať dva veľké „budíky“. Nechýbal ani otáčkomer. Modernosť Fiatu 124 dokladovala radiaca páka na podlahe. Väčšina konkurencie ju mala stále na stĺpiku riadenia. Netrvalo dlho a Fiat 124 si hneď v nasledujúcom roku vyslúžil titul Car of the Year 1997.
Na začiatku len motory OHV
To aj napriek tomu, že pod kapotou sa zatiaľ žiadna revolúcia nediala. Základnú verziu poháňal 4-valec s objemom 1 197 ccm, liatinovým blokom a hliníkovou hlavou valcov. Štvorstupňovej plne synchronizovanej manuálnej prevodovke ponúkol 44 kW. Ľahký sedan s ním jazdil slušných 144 km/h a na 100 km spotreboval priemerne 8,5 litra benzínu. Do kufra sa zmestilo 385 litrov batožín. Komu to nestačilo, mohol už na jeseň 1966 voliť praktické a o málo dlhšie kombi s prívlastkom Familiare. Disponovalo nielen väčším kufrom, ale aj väčšou palivovou nádržou. Zmestilo sa do nej 47 litrov namiesto pôvodných 39.
Po dvoch rokoch produkcie debutovala luxusnejšia verzia Special. Spoznať ju nebol problém. Líšila sa dvoma pármi reflektorov a zapustenými kľučkami dverí. Objem jej 4-valca prevŕtali na 1 438 ccm, takže výkon stúpol na 51 kW. Maximálna rýchlosť sa tým vyšplhala na rovných 150 km/h. Lepšej dynamike prispôsobil Fiat zadnú nápravu, ktorú doplnili dve pozdĺžne ramená, a tiež brzdy, ktoré sa mohli pýšiť posilňovačom. V roku 1970 došlo na prvý facelift.
Základná stodvadsaťštvorka mala stále chrómovú masku, doplnenú však o štyri vodorovné lišty a dvojité koncové svetlá. Dorazili aj výkonnejšie brzdy zo Speciale. To sa zas mohlo pochváliť čiernou prednou maskou, hranatými smerovkami a elegantnejšími nárazníkmi bez dorazov. A pod kapotou aj celkom novým motorom. Objem 1 438 ccm síce ostal zachovaný, ale v hlave sa objavil podstatne modernejší rozvod DOHC. Určený bol pre verziu Speciale T a dával 59 kW. To znamenalo maximálku až 160 km/h.
V Rusku prežil Fiat 124 do roku 2012
Posledné zmeny nastali v roku 1972. Tisícdvestovky mali výkon zvýšený na 44 kW, masku s čiernou lištou, zapustené kľučky a zadnú nápravu z výkonnejšieho Speciale. Aby si však luxusnejšia verzia zachovala svoje renomé, výkon motora stúpol na 55 kW a navyše pribudla pre Speciale T nová tisícšesťstovka, ktorá dávala až 70 kW. Aj vďaka modernej 5-stupňovej prevodovke mohla novinka uháňať rýchlosťou 175 km/h. Trojstupňový automat bol za príplatok. Svoje uplatnenie našiel najmä za Atlantikom, kde Fiat v tom čase ešte pôsobil.
Fiat bol v dobrej kondícii a jeho linky bežali na plné obrátky. A hoci sa stodvadsaťštvorka predávala stále veľmi dobre, s modernizáciou nečakal. Posledné kusy sedanov a kombi zišli z montážnych pásov v Turíne na jeseň 1974. Pripravený bol už totiž nástupca Fiat 131. Za osem rokov vyrobila automobilka vyše 1,5 milióna exemplárov. To však rozhodne neznamenalo pre 124 koniec kariéry. Taliani razili filozofiu predaja licencií. Na tej najdôležitejšej sa dohodol Fiat s Ruskom už v roku 1966, teda v roku premiéry Fiatu 124.
Rusi postavili nielen novú automobilku, ale aj nové mesto Togliatti, pomenované podľa slávneho talianskeho komunistu. Výroba značne upraveného Fiatu 124 sa tu rozbehla pod názvom Žiguli 2101 už v roku 1970 a bežala neuveriteľných 42 rokov. Po viacerých modernizáciách, ktoré vyvrcholili typom Lada 2107, vydržala stodvadsaťštvorka na ruských linkách až do roku 2012. Rusi vyprodukovali neuveriteľných 17,3 milióna kusov. Ale ani to nebol koniec. Taliansky sedan žil ďalej v Egypte. Fiat 124 poznali aj Španieli, ale pod označením Seat, a tiež Indovia, kde sa predával ako Premier, dokonca s dieselom dodávaným VM Motori.
Slávny Spider stvoril Pininfarina
Fiat 124 sa stal aj základom mnohých športových derivátov. Už v roku 1966 predstavila karosáreň Touring kabriolet 124C s odnímateľným hardtopom. Bola to jednoduchá prestavba klasického sedanu, len bez strechy a bez jedného páru dverí. Viac práce si dala konkurenčná karosáreň Pininfarina, ktorá na tom istom mieste, teda na turínskom autosalóne, očarila publikum Fiatom 124 Spider. Navrhol ho Tom Tjaarda. Na pozitívny ohlas publika zareagoval Fiat sériovou výrobou, ktorá prežila aj taliansky originál. Mimochodom, dnes sa opäť vracia na platforme Mazdy MX-5.
Spider mal rázvor skrátený o 140 mm a pod kapotou 4-valec DOHC zo Speciale, vyladený na 66 kW. Nádherný roadster s ľahkou plátennou strechou a úplne autonómnym dizajnom umožňoval dosiahnuť s vetrom vo vlasoch maximálnu rýchlosť 175 km/h a v roku 1970, keď sa dočkal motora s objemom 1 608 ccm s výkonom 81 kW, až 185 km/h. Do USA sa Spider vyvážal s motorom o čosi menším a vstrekovaním paliva namiesto karburátora. Jeho výkon bol nižší, dosahoval len 64 kW. Fiat tým reagoval na nové emisné predpisy a na ropnú krízu.
Špecifické požiadavky zámorského trhu vyústili v roku 1979 do montáže masívnych nárazníkov, ktoré odolávali nárazu v rýchlosti päť míľ za hodinu. Dorazili spolu s nový dvojlitrom, paradoxne výkon vzrástol len na 66 kW. Vstrekovanie paliva síce prinieslo 77 kW, ale až v roku 1980. Spoločnosť Legend Industries mala však pre 124 Spider pripravené turbo, čo znamenalo 88 kW, a to aj v kombinácii s 3-stupňovou automatikou. V roku 1982 potreboval Fiat uvoľniť výrobné kapacity ,a tak sa Spider presťahoval do továrne Pininfarina.
Kupé priamo z Fiatu
Z roadsterov zmizlo logo Fiatu. V San Giorgo Canavese tak vznikali modely Pininfarina Spidereuropa a Azzura pre USA. Dvorný úpravca Fiatov Abarth predstavil verziu Volumex s výkonom 99 kW, čo bol vrchol celej kariéry. Spidery schádzali z liniek talianskej karosárne až do roku 1985 a vzniklo z nich slušných 200 000 kusov. Sedany a kombi prežili o celých 11 rokov. Až tri štvrtiny putovali za Atlantik. A vznikali aj dvojdverové kupé, ktoré využívali motor 1,44 (66 kW) zo Spideru, ale s pôvodným rázvorom náprav. Kupé malo premiéru na jar 1967 a rodilo sa priamo v Turíne.
Za jeho dizajnom stál Mario Boano. Športový charakter dokladovala štvorprvková zadná náprava, len prvé kusy si museli vystačiť s torznou priečkou. Už v roku 1968 dostalo kupé novú masku so štvoricou reflektorov a k tomu motor s objemom 1,6 litra a výkonom 81 kW. Zadné svetlá si požičalo priamo z Lamborghini Jarama. Pod kapotou sa potom prestriedali motory objemo 1,59 (79 kW) a 1,76 (87 kW) litra. Poslednú sériu ste mohli spoznať podľa čiernych zadných stĺpikov či hranatejšieho veka kufra.
Kupé prežilo sedan a kombi o dva roky. Posledné kusy putovali k zákazníkom na začiatku roka 1976. Vzniklo celkovo 286 000 exemplárov, a to aj pod logom Seatu. Fiat 124 bol teda nepochybne veľmi úspešným príbehom. Neskôr v tejto triede zastúpil automobilku novší Fiat 131 a potom Croma, ktorá sa rodila spolu s Alfou Romeo, Lanciou a Saabom. Dni Fiatu vo vyššej strednej triede sa však neskôr začali krátiť. Nakoniec neustála tlak nemeckej prémiovej konkurencie ani Lancia. A Alfa Romeo sa modelom Giulia dnes len spamätáva z hlbokej krízy.