Etorre Bugatti bol vizionár. Stál nielen za geniálnymi športovými a luxusnými automobilmi Bugatti, ale aj za rýchlovlakmi či dokonca lietadlom. V roku 1938 začal totiž spolu so svojím konštruktérom Louisom de Mongom pracovať na vrtuľovom stroji, ktorý nemal za cieľ nič iné, ako zlomiť svetový rýchlostný rekord. Projekt 100P však Bugatti s Mongom nestihli dokončiť pred uzávierkou prihlášok pretekov Deutsch de la Meurthe. A potom zasiahli dejiny v podobe druhej svetovej vojny, ktoré osud revolučného lietadla definitívne spečatili.
Po obsadení Francúzska nemeckými vojskami bolo Bugattiho lietadlo bezpečne schované pred nacistami. Je to pochopiteľné. Jednoplošník 100P bol taký výnimočný, že hrozilo zneužitie na vojenské účely zo strany okupantov. Ešte aj dnes vyvoláva jeho dizajn obdiv. Stroj prísne aerodynamických tvarov s chvostovými krídlami v tvare písmena Y a so zaťahovateľným podvozkom poháňali dva radové 8-valce Bugatti P50 s objemom piatich litrov, uložené pozdĺžne za kabínou. Každý z nich mal výkon 450 koní a spojený bol s vlastnou vrtuľou.
Geniálne riešenie spočívalo v tom, že obe boli umiestnené v jednej osi na nose lietadla a otáčali sa protismerne. Teplo motorov odvádzali kanáliky v krídlach. Aerodynamické klapky ovládal analógový automatický systém. Jednoducho nič modernejšie vtedy v leteckom priemysle neexistovalo. Bugatti plánoval maximálnu rýchlosť až 800 km/h, teda asi o 100 viac, než bol pôvodný rekord z tridsiatych rokov. Malo to len jednu chybičku krásy, toto geniálne a nepochybne aj nádherné lietadlo nikdy nevzlietlo.
Po vojne sa Etorre Bugatti k projektu 100P nikdy nevrátil a lietadlo chátralo ďalších 25 rokov v hangári. Letecký vývoj nabral celkom iný kurz smerom k prúdovým motorom. Pôvodné 8-valce P50 boli z lietadla demontované a použité na náhradné dielyv autách. V roku 1971 došlo k čiastočnej rekonštrukcii a umiestneniu lietadla v Národnom múzeu vojenského letectva v USA a neskôr k prevezeniu do múzea EAA AirVenture vo Wisconsine. Nikdy však nebolo prevádzkyschopné. To nedalo spávať nadšencom okolo Scotta Wilsona a Johna Lawsona.
Tí sa rozhodli, že projektu 100P vdýchnu po viac ako sedemdesiatich rokoch život. Podľa Bugattiho plánov postavili dokonalú repliku pôvodného stroja, teda s výnimkou motorov, ktoré nahradili dvoma ľahkými motocyklovými agregátmi zo Suzuki Hayabusa. Čiastočne dokončené lietadlo mohli vidieť návštevníci leteckých dní múzea EAA už v roku 2011. Lietadlo však dokončili až minulý rok v auguste. A tiež s ním absolvovali prvý krátky let, keď sa 100P, prezývané Blue Dream, teda Modrý sen, odlepilo po prvýkrát od zeme, ale len do výšky 30 metrov.
Už vtedy malo problémy pri pristátím a skončilo so zaboreným nosom mimo pristávacej dráhy. To však Wilsona s Lawsonom neodradilo a takmer rok po prvom lete uskutočnili v Oklahome neďaleko Burns Flat dva ďalšie a zdalo sa, že úspešné. Presne 6. augusta 2016 bol naplánovaný tretí let už aj za účasti médií. Lietadlo sa vznieslo, ale krátko po štarte nad ním Scott Wilson stratil kontrolu. Stroj sa náhle naklonil na ľavú stranu, havaroval a kompletne zhorel. Zobral si so sebou aj pilota, ktorý tomuto snu venoval sedem rokov života.
Je ešte skoro hovoriť o tom, čo sa vlastne stalo, či išlo o chybu pilotáže, technickú poruchu, alebo konštrukčný omyl koncepcie samotného Bugattiho. Tragédii sa prizerali Wilsonovi spolupracovníci aj rodina. Stan Shumway, ktorý na projekte tiež pracoval, povedal: "Sme všetci v šoku, nestáva sa to často, aby sme videli svojho priateľa isť takto k zemi. Nevieme, čo sa stalo, skúsime to zistiť. Vieme však, že s 11 000 hodinami v kokpite dvanástich rôznych strojov bol Scott ten najlepší muž, ktorý mohol toto lietadlo postaviť a testovať.“ Neprajný osud Bugattiho lietadla sa teda prelomiť nepodarilo a je len málo pravdepodobné, že dostane ďalšiu šancu.