Citroën síce svet fascinoval najmä pokrokovými osobnými autami, no nechýbal ani na trhu tých úžitkových. Od roku 1953 vyrábal nákladiak U55, ktorý vďaka bacuľatej prednej časti rýchlo získal prezývku „krasonos“. V podstate išlo o univerzálny podvozok vybavený naftovým šesťvalcom, ktorý dával z objemu 5,18 litra 63 kW. K dispozícii bola aj slabšia benzínová verzia s objemom 4,58 l a výkonom 54 kW. Na tomto základe s troma druhmi rázvoru bolo možné postaviť prakticky akékoľvek úžitkové auto. Od valníka cez ťahač až po autobus.
Do roku 1965 vzniklo 54 898 rôznych verzií, ktoré „obliekal“ nielen samotný Citroën, ale aj karosárne Huliez či Currus. Práve druhá z nich stojí za futuristickým projektom autobusu Citroën U55 Currus. Dostala totiž zákazku od cestovnej kancelárie Groupe Cityrama, špecializujúcej sa na turistické prehliadky Paríža. Ponuka na trhu autobusov jej nevyhovovala a tak sa obrátila na karosáreň. Vzniknúť malo celkom desať exemplárov vyhliadkových autobusov. Výsledkom sa stalo skutočné aerodynamické UFO, ktoré aj v časoch odvážnych experimentov vyrážalo v uliciach Paríža dych.
Na podvozku U55 vznikol dvojposchodový „skleník“, ktorý doprial cestujúcim úžasný panoramatický výhľad. Veď zo skla či plexiskla bola prakticky celá strecha, navyše ju bolo možné v teplom počasí otvoriť. Tónované okná aspoň sčasti bránili prehrievaniu kabíny, veď o klimatizácii sa Currusu ani nesnívalo. Dizajnéri sa na tomto oblom stroji doslova vybláznili. Vpredu inštalovali zvláštnu plutvu a vzadu rám, ktorý lemoval kabínu. Pripomínal spojler či skôr kryt vrtule vznášadla. Tento pocit umocňovali aj zadné zakryté kolesá. Dolu sa zmestilo tridsať a hore dvadsať cestujúcich.
Currusy sa stali koncom päťdesiatych a v priebehu šesťdesiatych rokov neodmysliteľnou súčasťou koloritu Paríža. Vidieť ste ich mohli na Champs Élysées či nábreží Seiny Quai Voltaire. Rovnako futuristicky pôsobili v interiéri. Každé z plyšom čalúnených sedadiel bolo vybavené dvoma reproduktormi. Cez ne sa mohli turisti dozvedieť informácie o parížskej metropole v ôsmich svetových jazykoch. Nakoniec vzniklo len päť z plánovaných desiatich kusov. Posledný z nich slúžil až do roku 1980, teda viac ako dve desaťročia. Do rúk ich dostali len tí najlepší vodiči. Možno aj preto, že vysoké ťažisko a subtílna kabína neveštili veľkú bezpečnosť.
Za ten čas stihli tieto unikátne ufá aj filmovú kariéru. Napríklad v komédii Smoliar s Louisom de Funesom. A kde sú tieto vzácne kreácie dnes? Informácie sú len o jednom exemplári, ktorý však v súčasnom stave nie je schopný prevádzky. Zub času urobil svoje a tak čaká na renováciu.