‘Vodičáky‘ a ‘ešpézetky‘ majú 125 rokov. Prišli z Francúzska

Foto: Wikipedia

Paríž - doprava 1900 Vo veľkých svetových metropolách začal koncom devätnásteho storočia narastať dopravný chaos. Kočiare sa krížili s prvými automobilmi a električkami. Dopravné nehody boli na dennom poriadku.

Aj keď je dnes na svete vyše 1,3 miliardy registrovaných áut, začiatky tohto prevratného vynálezu neboli veľmi oslnivé. Keď nemecký konštruktér Carl Benz v lete 1885 predviedol svoj prvý automobil so spaľovacím motorom, mnohým ľuďom bol na smiech.

Názor väčšiny vystihol nemecký cisár Wilhelm II., ktorý vyhlásil, že „verí v koňa“ a nový dopravný prostriedok považuje len za prechodný zjav. Dokonca i zakladateľ spoločnosti Opel, ktorá vtedy vyrábala ešte len šijacie stroje a bicykle, modernými vozidlami pohŕdal. „Táto smradľavá kisňa nebude nikdy viac ako hračkou pre milionárov, ktorí nevedia, ako vyhodiť svoje peniaze,“ uviedol vraj Adam Opel.

Keďže spoločnosť automobilom nevenovala patričnú pozornosť, nečakaný rozmach tejto dopravy začiatkom 90. rokov 19. storočia ľudí zaskočil. Na pribúdajúce autá v uliciach neboli pripravení. O to viac, že ich prevádzku nikto nereguloval.

Panika na cestách

Vodičské preukazy neboli potrebné, nik ani nezisťoval, či vodič na aute vôbec dokáže jazdiť. Na cestách chýbali dopravné značky aj semafory, každý si šiel, kam chcel. Najmä vo veľkých mestách na Západe sa množili konflikty a kolízie. Vodiči často nebrali ohľad na chodcov, ohrozovali ich alebo znervózňovali stláčaním klaksónu.

Ako problém sa navyše ukázalo aj to, že automobily nemali nijaké označenie, takže ak ich vodiči spôsobili nehodu alebo škodu, nedali sa identifikovať. Najhoršia situácia nastala v Londýne a Paríži, kde boli dopravné problémy na dennom poriadku.

Foto: Wikipedia

Louis Lépine Za vyššiu bezpečnosť v doprave vďačíme tomuto mužovi. Louis Lépine nastúpil do úradu policjného prezidenta v Paríži v roku 1893.

Prvý, kto sa odhodlal niečo s tým spraviť, bol policajný prezident vo francúzskej metropole Louis Lépine. Len čo nastúpil do úradu, presadil v auguste 1893 štyri významné zmeny – vodičskú skúšku, vodičský preukaz, povinné označenie pre každé auto a reguláciu parkovania (vyhradené parkovacie miesta, ako aj plochy, kde bolo parkovanie zakázané).

Samozrejme, že vtedajšie nariadenia neboli také prísne ako dnes. Na to, aby človek úspešne absolvoval vodičskú skúšku, nemusel navštevovať nijaký kurz. Nevyžadovala sa ani prax či teoretické vedomosti. Úplne stačilo, keď dokázal naštartovať a prejsť niekoľko metrov.

Lépine, ktorý sa aj v iných oblastiach prejavil ako šikovný reformátor a výrazne zlepšil prácu polície i hasičov, neskôr zaviedol aj priechody pre chodcov, kruhové objazdy či jednosmerné ulice. Vďaka nemu sa stal Paríž bezpečnejším mestom a vzorom pre iné svetové metropoly.

Pravidlá v iných krajinách

V Nemecku, v kolíske automobilizmu, poznávacie značky používali už v 70. až 90. rokoch 19. storočia, no iba pre bicykle. Až v roku 1904 tam otvorili prvú autoškolu a od októbra 1907 museli mať všetky autá evidenčné čísla (v Bavorsku boli povinné už osem rokov predtým). Od roku 1909 nemohol už nikto v Nemecku jazdiť bez vodičského oprávnenia.

Vo Veľkej Británii začali tieto preukazy vydávať v januári 1904. Podmienkou bolo, aby žiadateľ mal aspoň 17 rokov. Získaný doklad ho oprávňoval jazdiť na vozidle maximálnou rýchlosťou 20 míľ za hodinu (32 km/h). Každý majiteľ auta bol navyše povinný zaregistrovať si ho na príslušnom úrade.

Po zmenách v Európe sa prebudili aj Američania. Zákon, ktorý upravoval povinnosti vodičov, prijal ako prvý z amerických štátov New York. V roku 1901 tam zaviedli poznávacie značky a v auguste 1910 vodičské preukazy pre profesionálnych šoférov.

V júli 1913 potom v New Jersey schválili zákon, podľa ktorého mohli auto viesť len ľudia, ktorí absolvovali skúšku a dostali vodičský preukaz. Do roku 1918 museli byť označené už všetky automobily v USA, aj keď nároky na vodičov neboli ešte prísne a vodičské skúšky aj s preukazmi sa v jednotlivých štátoch zavádzali veľmi pomaly až do 30. rokov 20. storočia.

Zákruty, hrbole a križovatky

Pokiaľ ide o dopravné značky, prvé varovné tabule – spravidla s textom – sa začali osádzať už pred nástupom automobilov, najmä v súvislosti so železničnou dopravou. Na začiatku minulého storočia sa objavovali už aj jednoduché dopravné značky pre autá.

V roku 1906 sa napríklad cisársky automobilový klub v Nemecku rozhodol zaviesť sedem základných varovných tabúľ, ktoré pruské úrady schválili o dva roky neskôr – zákruta (doprava a doľava), dvojitá zákruta, priehlbina, hrboľ, železničný priechod a križovatka. Išlo o biele symboly na čiernom pozadí.

V roku 1909 sa konala medzinárodná konferencia automobilových klubov v Paríži, ktorá sa zhodla na zavedení všeobecne platných dopravných značiek a pravidiel cestnej premávky, čo následne uznali aj jednotlivé krajiny. O 18 rokov neskôr sa systém značiek doplnil a spresnil. Ľudia, ktorí kedysi pochybovali o autách a „verili v kone“, by asi nevychádzali z údivu, keby teraz videli rušnú premávku, diaľnice či dopravné zápchy. Vďaka vizionárom ako bol Lépine sa spoločnosť s týmto fenoménom dokázala vyrovnať, hoci niektoré neduhy pretrvali dodnes.