Mini: Britská legenda skončila pred 20 rokmi. Najprv nad ňou ohŕňali nos

Vyvolalo veľké rozpaky, no nakoniec podľahli jeho kúzlu milióny motoristov. Mini prežilo turbulencie britského automobilového priemyslu aj ropné krízy a stalo sa najúspešnejším autom, aké kedy Británia vyprodukovala.

17.10.2020 07:00
debata (2)
Z Mini nevyrobili toľko kusov ako z Fordu T či... Foto: Mini
Mini - história Z Mini nevyrobili toľko kusov ako z Fordu T či z Volkswagenu Beetle, no i tak sa zapísalo nezmazateľne do histórie automobilového priemyslu. Stal s z neho symbol Veľkej Británie, rovnako ako londýnsky Tower Bridge.

V polovici päťdesiatych rokov okúsila európska ekonomika prvýkrát po druhej svetovej vojne, čo to znemená nemať ropu. Suezská kríza spôsobila jej náhly nedostatok. Dotklo sa to, pochopiteľne, aj Británie, ktorá bola nútená zaviesť prídelový systém na benzín. Predaj veľkých áut s vysokou spotrebou paliva sa doslova zrútil zo dňa na deň a po britských cestách začali premávať nemecké „bublinové autá“, teda mikroautá, ako napríklad BMW Isseta, Heinkel Kabine alebo Messerschmitt Kabinenroller KR 200.

Suezská kríza vyvolala hlad po malom aute

Domáce automobilky zastihla kríza absolútne nepripravené. Nič podobné v ponuke nemali. Ani najväčší konglomerát BMC (British Motor Corporation), ktorý zlučoval značky Austin, Morris, MG či Wolseley. Jeho šéf Leonard Lord sa na vzniknutú situáciu pozeral s nevôľou. Bublinové autá doslova nenávidel. Rozhodnutie muselo padnúť rýchlo. BMC vyvinie nové lacné auto, s filozofiou podobnou nemeckému VW Chrobák či talianskemu Fiatu Topolino, a Britániu zbaví týchto „poloáut“ s motocyklovými motormi a často len troma kolesami.

Autorom Mini bol slávny konštruktér gréckeho... Foto: Mini
Mini - história Autorom Mini bol slávny konštruktér gréckeho pôvodu Alexander Issigonis. Do British Motor Company prišiel z automobilky Alvis.

V tom čase už v BMC pracoval konštruktér gréckeho pôvodu Alexander Constantin Issigonis, ktorý prišiel z Alvisu. Spolu s Jackom Danielsom a Chrisom Kinghamom mal za sebou úspešnú kariéru. Pracoval napríklad na slávnom Morrise Minnor a v Alvise experimentoval s nezávislým zavesením kolies. Bol považovaný za veľmi talentovaného, zručného a vďaka Minnoru aj za experta na malé autá. Rozhodnutie poveriť vývojom novinky práve jeho, bolo celkom logické. No zadanie sa až také nezdalo. Leonard Lord nastavil totiž takmer nesplniteľné kritériá.

Zadanie sa zdalo nesplniteľné. Nové malé auto... Foto: Mini
Mini - história Zadanie sa zdalo nesplniteľné. Nové malé auto malo mať na dĺžku tri metre a odviezť štyroch dospelých. Pritom muselo použiť štandardný motor BMC.

Nové auto sa malo zmestiť do kontajnera s rozmerom 3,0 × 1,2 × 1­,2 metra. Pritom ale malo odviezť štyroch dospelých, mať štyri kolesá a normálny automobilový motor. Traduje sa, že si Issigonis priviedol do konštrukčnej kancelárie štyroch veľkých chlapov z miestnej pivárne, posadil ich na zem a kriedou obkreslil pôdorys. Na jeho základe určil minimálnu plochu interiéru. Na techniku mu už ale veľa miesta nezostalo. A vyberať si príliš nemohol. Z dôvodu šetrenia nákladov malo totiž nové auto použiť štandardný 4-valec BMC typ A.

Na projekte Mini s kódovým označením ADO15... Foto: Mini
Mini - história Na projekte Mini s kódovým označením ADO15 začal Issigonis pracovať v roku 1956. Už rok nato existovali prvé prototypy. Na obrázku je návrh dizajnu karosérie ešte bez interiéru.

Issigonis otočil motor naprieč

Do tímu si Issigonis prizval starých známych – Jacka Danielsa z Morrisu a Chrisa Kinghama z Alvisu. Okrem nich boli do projektu zapojení ešte dvaja študenti a štyria konštruktéri. Práce na projekte s kódovým označením ADO15 začali v roku 1956 a už o rok neskôr vznikol prvý prototyp. Podľa farby laku ho prezývali oranžová škatuľa. Smiešne proporcie však skrývali revolučné technické riešenia. Aby Issigonis dodržal zadanie, otočil motor po prvýkrát naprieč a prevodovku umiestnil podeň v jednom bloku s kľukovou skriňou.

Konštrukcia Mini obrátila všetko naruby. Aby sa... Foto: Mini
Mini - história Konštrukcia Mini obrátila všetko naruby. Aby sa sériový motor BMC zmestil pod kapotu, museli ho obrátiť naprieč. A to aj s chladičom, ktorý sa dostal k blatníku. Prevodovka bola integrovaná s kľukovou skriňou.

To by ale stále nestačilo. Aby sa technika zmestila do takého miniatúrneho formátu, „presťahoval“ chladič k ľavému blatníku. Ventilátor musel mať potom opačný chod, aby fúkal vzduch do oblasti s nižším tlakom, teda cez chladič. To však malo aj svoje muchy. Ventilátor nasával vzduch čiastočne zohriaty motorom. Ten bol totiž otočený výfukovými zvodmi vpred pre lepšie chladenie. To však znamenalo, že vpredu bolo aj celé zapaľovanie, a keďže chladič ho spredu nechránil, elektrická sústava bola vydaná cez veľkú prednú masku napospas počasiu. Inak to ale nešlo.

Pôvodne malo mať Mini hydro-pneumatické... Foto: Mini
Mini - história Pôvodne malo mať Mini hydro-pneumatické pruženie Hydrolasic, ktoré však nebolo včas dokončené. Vystačiť si tak muselo v prvých rokoch s gumenými kužeľmi miesto pružín.

Podmienkou otočenia motora bol aj predný náhon, ktorý patril v tom čase stále k raritám. Jednoducho, hnací hriadeľ či zadný diferenciál by zbytočne zavadzali. Nedostatku priestoru museli ustúpiť aj kolesá a vôbec celá konštrukcia podvozku. Issigonis použil miniatúrne, 10-palcové disky, ktoré bolo možné umiestniť takmer do rohov karosérie. Dunlop musel pre Mini vyvinul špeciálne pneumatiky, pretože nič také na trhu nebolo. Pôvodne mali odpruženie zabezpečiť vzájomne prepojené gumové mechy Hydrolastic, teda akési hydro-pneumatické pruženie, ktoré pre Mini vyvíjal Issigonisov priateľ Alex Moulton.

Nebolo však načas hotové. Úvodná séria tak prišla s jednoduchými gumovými kužeľmi, ktoré na seba prevzali funkciu pružín. Prvé vozidlo bolo dokončené presne 4. apríla 1959 v Longbridge. Novinárom ho BMC predstavilo 26. augusta a následne začala sériová produkcia pod názvami Austin Seven a Morris Mini Minnor. V prvých katalógoch sa však objavovali aj názvy Se7en a Minimus, čo znamená latinsky najmenší. Seven mal vyvolať asociácie na malé predvojnové Austiny 7 z rokov 1922 až 1939 a Morris Mini zas na slávny Minnor, ktorý sa na linkách objavil v roku 1948.

Verejnosť bola šokovaná

Reakcie verejnosti boli spočiatku rozpačité. Desaťpalcové kolesá nesľubovali na nekvalitných britských cestách príliš veľa komfortu, priestor pre posádku sa zdal pri dĺžke troch metrov zvonku nedostatočný a poloha volantu pripomínala skôr riadenie na traktore. A potom tu boli exteriérové pánty dverí a zvarové švy, ktoré sa tiahli od stĺpikov až k blatníkom či okolo celej plochej strechy. Bolo to čosi podobné, akoby ste nosili sveter vyvrátený naruby. Lenže o to viac miesta bolo vnútri.

Sériové Mini Mark I sa predstavilo v roku 1959... Foto: Mini
Mini - história Sériové Mini Mark I sa predstavilo v roku 1959 pod značkami Austin a Morris, a vyvolalo rozporuplné reakcie. Viditeľné boli jeho zvary aj pánty dverí. Veľa komfortu nesľubovali ani 10-palcové kolesá.

Aj pánty veka batožinového priestoru boli viditeľné a umiestnené dole. Malo to svoj dôvod. Mini mohlo jazdiť s otvoreným kufrom v prípade, že ste potrebovali odviezť viac nákladu, ako sa doň zmestí. Zároveň ste spolu s vekom mohli skryť „ešpézetku“, čo nemala polícia na Mini rada. V porovnaní s „buble cars“ to ale bolo skutočné auto so skutočným motorom. Do interiéru sa zmestili štyria dospelí, i keď veľa komfortu si neužili. Prístrojový panel aj s rýchlomerom bol umiestnený v centre palubnej dosky s veľkými odkladacími priestormi. Znížilo to aj náklady na výrobu ľavostrannej verzie. Britské Mini mali, samozrejme, volant vpravo.

Interiér bol pri dĺžke len 3,2 metra... Foto: Mini
Mini - história Interiér bol pri dĺžke len 3,2 metra obdivuhodne priestranný. Zmestili sa doň štyria dospelí. Vzdať sa však museli sťahovacích okien. Tie by sa jednoducho do dverí nezmestili. Vyriešili to posuvné delené sklá.

Dvere boli také úzke, že sa do nich nezmestili sťahovateľné okná. Namiesto nich dostalo Mini delené posuvné sklá. Klebety tvrdia, že aj preto, lebo Issigonis trval na dostatočne veľkej dverovej kapse, do ktorej sa musela zmestiť fľaša jeho obľúbeného džinu Gordon. Napriek komickým rozmerom však prekvapovalo Mini svojou svižnosťou. Z objemu 850 ccm dával 4-valcový motor výkon 25 kW, čo pri pohotovostnej hmotnosti len 615 kg, znamenalo maximálku 116 km/h. Predaje spočiatku síce viazli, ale už po pár mesiacoch začali zákazníci objavovať čaro Mini. Do kariet mu hrala aj cena.

Nastupujú Coopery

Zlé jazyky tvrdia, že cena Mini bola spočiatku dampingová a že projekt Mini prvé roky vôbec nezarábal. Konkurenčný Ford dokonca v roku 1960 kúpil jedno Mini, aby ho rozobral a analyzoval, či by vedel ponúknuť vlastnú alternatívu. Prišiel k záveru, že BMC musí na každom aute prerábať minimálne 30 libier. Preto sa rozhodol postaviť väčší model Cortina. Či už mal Ford pravdu, alebo nie, Mini to v kariére rozhodne nezabránilo. Potenciál Mini, ktoré malo vďaka nízkemu ťažisku, nízkej hmotnosti a minimálnym previsom jazdné vlastnosti motokáry, veľmi rýchlo rozpoznal aj Issigonisov priateľ John Cooper. Mimochodom vlastník spoločnosti Cooper Car Company a konštruktér formuly jeden.

Samostatnou kapitolou sú športové verzie  Mini... Foto: Mini
Mini - história Samostatnou kapitolou sú športové verzie Mini Cooper a Cooper S. Dosahovali rýchlosť až 161 km/h.

Už v roku 1961 sa zrodil prvý Mini Cooper s motorom prevŕtaným na 1 275 ccm a výkonom 41 kW. Z Mini sa rýchlo stalo úspešné rely auto. V roku 1964 vznikol ešte výkonnejší dvojkarburátorový Cooper S, ktorý jazdil rýchlosťou 161 km/h. Radosť z toho mali aj zákazníci, keďže pre potreby homologizácie muselo BMC vyrábať civilné série. Nakoniec sa ich predalo do roku 1971 až 52 000. A to si Mini zaknihovalo tri víťazstvá v Rallye Monte Carlo v ročníkoch 1964 až 1966. Vráťme sa ale k civilným autám.

Už v roku 1961 rozšírilo výrobný program kombi... Foto: Mini
Mini - história Už v roku 1961 rozšírilo výrobný program kombi Mini Traveller a Mini Countryman. Podľa vzoru vtedajšej módy bola karoséria zdobená drevom.

Tie získavali čoraz väčšiu popularitu. A keďže Austinu Seven a Morrisu Mini Minor nepovedal nik inak ako Mini, došlo už v roku 1961, teda dva roky po uvedení na trh, k premenovaniu na Mini. V tom istom roku sa BMC pokúsilo vyťažiť z projektu ešte viac. Predstavilo kombi Austin Countryman a Morris Traveller s dvojitými krídlovými zadnými dverami a relatívne veľkým batožinovým priestorom. Karoséria bola lemovaná módnymi drevenými rámami okien. Za kombi nasledoval pikap, dodávka a dokonca terénny Mini Moke, ktorý mohol mať od roku 1964 dva motory a pohon oboch náprav.

Kombi aj plážová bugina

Ako vojenské auto sa síce Mini Moke nepresadilo, ale zato civilná verzia získala status obľúbenej plážovej buginy. Nakoniec z nej vzniklo do roku 1968 14 500 kusov. Luxusnejšie verzie Mini dostali prívlastok Super de Luxe a s ním aj ochranné rámy na nárazníkoch či chrómové lišty na podbehoch. Sesterské značky Riley a Wolseley vyrábali Mini pod názvami Elf a Hornet s vlastnými maskami chladičov a stupňovitou zadnou časťou karosérie „tudor“, ktorá sa predĺžila na 3 270 mm.

Na platforme Mini vznikali aj luxusnejšie... Foto: Mini
Mini - história Na platforme Mini vznikali aj luxusnejšie verzie pod koncernovými značkami Riley a Wolseley s karosériou sedan.

V priebehu času bolo Mini modernizované. V roku 1964 doň konečne dorazilo pruženie Hydrolastic. Ponúklo podstatne komfortnejšiu jazdu, no na druhej strane zvýšilo cenu aj hmotnosť. V Mini tak dlho nevydržalo. O rok neskôr pribudla 4-stupňová automatická prevodovka Mini-Matic. Voliť ste tiež mohli príplatky ako bezpečnostné pásy, kúrenie alebo rádio. Mini sa stalo rýchlo symbolom popkultúry šesťdesiatych rokov, často ho používali filmové hviezdy, členovia Beatles a dokonca polícia, ktorá dávala prednosť verzii Cooper S. Z prvej generácie vzniklo 1,9 milióna kusov.

V roku  1967 prišla na rad modernizovaná verzia... Foto: Mini
Mini - história V roku 1967 prišla na rad modernizovaná verzia Mark II s novou prednou maskou a pántmi kufra umiestnenými zhora. Podvozok už využíval pruženie Hydrolastic.

To aj vďaka montáži v Španielsku, v Belgicku, Portugalsku, Austrálii, na Novom Zélande a dokonca v Južnej Afrike či juhoamerickom Čile. Druhá generácia s označením Mark II bola pripravená v roku 1967 a priniesla niekoľko zlepšení. Najmä väčšie zadné okno, prepracovanú prednú masku a veko kufra uchytené zhora. Prišlo sa totiž na to, že pri jazde s otvoreným kufrom prúdia do interiéru výfukové splodiny. Pár kozmetických úprav prebehlo aj v interiéri, no centrálny rýchlomer ostal na svojom mieste. Zlepšené 4-valce mali objem 1,0 alebo 1,3 litra.

Luxusnejšie verzie

V roku 1969 nasledovalo Mini Mark III. Z karosérie konečne zmizli vonkajšie pánty dverí a okná sa dali sťahovať. Z úsporných dôvodov však prišiel Mark III o pruženie Hydrolastic. V tom čase už Issigonis dávno pracoval na nástupcovi Mini. Projekt s označením 9X bol prakticky hotový. Zaujímavé bolo, že 9X malo na dĺžku dokonca o pár milimetrov menej než klasické Mini, ale väčší vnútorný priestor. Prototyp tiež používal ľahší 4-valec s hliníkovou hlavou valcov. Modernejšia karoséria sa zbavila vonkajších zvarov. Do osudu 9X však zasiahla politika.

Issigonis mal koncom šesťdesiatich rokov hotové... Foto: Mini
Mini - história Issigonis mal koncom šesťdesiatich rokov hotové nové Mini s označením 9X. Bolo menšie ako klasické Mini, no ponúkalo viac priestoru. Do výroby sa ale nedostalo.

Britskému automobilovému priemyslu sa veľmi nedarilo a Wilsonova labouristická vláda videla záchranu v zlučovaní podnikov. Najprv sa BMC spojilo so značkou Jaguar (1966), čím vznikol British Motor Holdings, a o dva roky nasledovalo zlúčenie s Leyland Motors Corporation, vlastniacim značky Rover a Standard Triumph. Vznikol obrovský konglomerát British Leyland. Či to bolo pre Mini dobré, alebo nie, ťažko povedať. Úlohou britského priemyselného „mamuta“ bolo totiž najmä šetrenie. Projekt 9X tak dostal veľmi rýchlo červenú. Na druhej strane tým ale mohlo Mini existovať naďalej v podobe, v akej ho všetci milovali.

Namiesto úplne novej generácie vznikli dva nové... Foto: Mini
Mini - história Namiesto úplne novej generácie vznikli dva nové modely Mini Clubman, s hranatejšou karosériou do Roya Haynesa. Nahradili najmä luxusné verzie Riley a Wolseley. Popularitu klasiky však nikdy nedosiahli.

Miesto 9X prišli na rad modernizácie. Od začiatku sedemdesiatych rokov vznikala popri bežných Mini modernejšia verzia Mini Clubman, s hranatejšou karosériou od Roya Haynesa, ktorá postupne nahradila „luxusné“ verzie Riley a Wolsley. Na jej základe vzniklo aj kombi Mini Clubman Estate ako nástupca Countrymanu a Travelleru. Bola to jasná reakcia na bujnejúcu konkurenciu. Volkswagen prišiel s Polom, Renault mal populárnu päťku, Ford zabojoval s Fiestou a Opel s Corsou. A bola tu aj vnútorná konkurencia. Talianska spoločnosť Innocenti vyrábala na platforme Mini od roku 1974 model Mini 90 a Mini 120 s karosériou od Bertoneho.

V boji s konkurenciou

Dôvod, prečo Mini nezastavilo výrobu svojej klasiky, spočíval v jej stálej popularite. Bolo doslova symbolom Británie. Clubman nikdy nedosiahol obľubu „guľatého“ Mini. Vyrobených bolo približne 600 000 kusov vrátane verzií Estate a tiež športových Clubmanov 1275GT. Aj preto sa klasické Mini dočkalo v roku 1976 ďalšej modernizácie. Mini Mark IV. Pevnosť karosérie a komfort zlepšil predný a zadný pomocný rám, na palubnej doske sa objavili dva nové prístroje a ovládanie zlepšili väčšie pedále. Neskôr prišlo Mini Mark V, ktoré sa líšilo rozšírenými blatníkmi a ponukou plátennej strechy.

Tretia séria Mini Mark III dostala konečne... Foto: Mini
Mini - história Tretia séria Mini Mark III dostala konečne zasúvacie okná dverí. Prišla však o pruženie Hydrolastic, ktoré bolo síce komfortné, ale drahé a ťažké.

V osemdesiatych rokoch išli predaje i tak prudko dole, a tak sa BMC presúvalo z masovej produkcie na výrobu menšieho počtu limitovaných sérií. Z modernizovaného Mark V vznikla napríklad edícia Mini 25 k dvadsiatemu piatemu výročiu značky. Vzácnosťou je Mini ERA Turbo, upravené rovnomennou britskou tuningovou spoločnosťou, ktorá doň namontovala preplňovaný 4-valec 1,3 Turbo (69 kW) z Roveru 1 300. Táto verzia jazdila rýchlosťou až 176 km/h. Opäť sa však začali meniť pomery v štruktúre britského automobilového priemyslu.

V deväťdesiatych rokoch prešlo Mini ďalšími... Foto: Mini
Mini - história V deväťdesiatych rokoch prešlo Mini ďalšími inováciami a bola dokonca obnovená aj výroba klasických Cooperov.

V roku 1986 bol koncern British Leyland premenovaný na Rover Group a rozdelený do dvoch divízií – Austin Rover Group a Land Rover Group. Na kapote Mini sa objavilo po prvýkrát logo Roveru. Už o dva roky však došlo k privatizácii a Rover Group zakotvil pod krídlami British Aerospace. Dlho sa tu ale neohrial. V roku 1994 ho kúpila automobilka BMW. Osud chcel, že vtedajší šéf BMW Bernd Pischetsrieder, neskôr šéf Volkswagenu, bol Issigonisovým synovcom. A ten rozhodne nechcel byť hrobárom Mini.

BMW dalo Mini budúcnosť

Výroba tak bežala ďalej. Obnovila sa dokonca produkcia klasických Cooperov. Pod prednú kapotu sa dostal modernejší agregát 1,3 (45 kW) z MG Metro a v roku 1997 aj verzia so vstrekovaním paliva a rozvodom OHC (46 kW). To už bola na svete séria Mini Mark VII. Skôr než inovácie sú na nej pozoruhodné edície Spirit, Mayfair a dokonca továrenský kabriolet s plátennou sťahovacou strechou a drevenou palubnou doskou. V roku 1999 vznikla edícia Mini 40 k štyridsiatemu výročiu. Osud Mini ale opäť vysel na vlásku. Koncernu BMW sa totiž napriek obrovským investíciám nepodarilo reštrukturalizovať svoju britskú akvizíciu.

Vzácna je séria kabrioletov s plátennou... Foto: Mini
Mini - história Vzácna je séria kabrioletov s plátennou strechou a drevenou palubnou doskou, ktorá vznikla v čase, keď už Rover Group vlastnilo BMW.

Mini stálo na okraji záujmu. Prednosť dostali projekty ako Range Rover či sedan a kombi Rover 75. Nemecký výrobca sa nakoniec rozhodol zbaviť svojich britských značiek. V roku 2000 ich predal americkému Fordu. Až na jednu výnimku. Nechal si Mini a dobre vedel, čo robí. V tom čase sa už totiž prémiové automobilky začali vážne zaujímať o segment malých áut. Mercedes priviedol na svet triedu A a Audi revolučný model A2. BMW však nič také nemalo, a to napriek tomu, že už začiatkom deväťdesiatych rokov predstavilo štúdiu malého BMW Z11 a neskôr koncepty E1 a Z13.

V roku 2001 nahradilo po 41 rokoch výroby... Foto: Mini
Mini - história V roku 2001 nahradilo po 41 rokoch výroby klasické Mini úplne nové Mini od BMW. Klasika sa rozlúčila špeciálnou limitovanou sériou Final Edition.

Skôr než ich poslať do výroby sa núkala omnoho lákavejšia alternatíva – využiť popularitu britskej značky a postaviť celý segment modelov nižšej triedy BMW s logom Mini. Bolo to geniálne riešenie. V roku 2001 tak debutovalo prvé novodobé Mini skonštruované pod taktovkou nemeckého vlastníka. Kým sa tak ale stalo, britská klasika ešte dožívala. Posledné klasické Mini zišlo z liniek až 4. októbra 2000. Za 41 rokov z neho vyrobili približne 5,5 milióna exemplárov, čím sa z Mini stalo vôbec najúspešnejším britským autom. Jeho kariéra pokračuje pod krídlami BMW dodnes, ale to už vlastne nie je história.

Mini - história
Mini - história
+54Mini - história

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #BMW #Mini #Morris Mini #Austin Mini
Články podľa značiek