Celá diskusia o výhodnosti elektromobilov sa v poslednom čase zredukovala na zázračnú formulku „nulové emisie CO2“. Akoby ani nič iné nebolo dôležité. Pravdou však je, že výroba elektromobilov a najmä ich batérií až tak ekologická nie je. A navyše prehlbuje závislosť Európy presne od tých krajín, ktoré Únia kritizuje za všetko možné – od nekalých obchodných praktík cez priemyslovú špionáž až po porušovanie ľudských práv. Samozrejme, v prvom rade je reč o Číne.
Ťažko byť ekologický, ak nie je z čoho
Len pre zaujímavosť: nižšie uvedená tabuľka obsahuje zoznam kritických surovín pre Európsku úniu, aktualizovaný minulý rok. V ňom do neho v roku 2020 pribudli prvky, vyznačené tučným písmom.(zdroj: štúdia EÚ Odolnosť v oblasti strategických surovín, september 2020). Pre výrobu batérii a ďalších komponentov do elektrických áut sú dôležité najmä lítium, nikel, kobalt, grafit a mangán.
Zoznam kritických surovín pre EÚ
antimón | hafnium | fosfor |
baryt | prvky ťažkých vzácnych zemín | skandium |
berýlium | prvky ľahkých vzácnych zemín | kremíkový kov |
bizmut | indium | tantal |
boritan | horčík | volfrám |
kobalt | prírodný grafit | vanád |
koksovateľné uhlie | prírodný kaučuk | bauxit |
fluorit | niób | lítium |
gálium | kovy platinovej skupiny | titán |
germánium | fosfátová hornina | stroncium |
A odkiaľ ich Únia berie? Čína napríklad zabezpečuje 98 percent dodávok prvkov vzácnych zemín, Turecko 98 percent dodávok boritanu, Južná Afrika pokrýva 71 percent potrieb EÚ, pokiaľ ide o platinu, a ešte vyšší podiel kovov platinovej skupiny (irídium, ródium a ruténium). Únia dokonca závisí od jednej-jedinej spoločnosti (sídliacej v EÚ), ktorá jej dodáva všetko hafnium a dôležité stroncium.
Čo potrebujeme pre batériové elektromobily
Aby Únia dosiahla svoje ciele, ktoré sú spojené s masovým nástupom elektromobility, potom musí do roku 2030 navýšiť odber lítia 18-krát a kobaltu päťnásobne. A to ešte nehovoríme o cieľoch, spojených s rokom 2050.
Keď sa teda pozrieme na to, ako to má s elektromobilitou vyzerať v polovici storočia, tak EÚ bude v porovnaní so súčasný stavom potrebovať 60-násobne viac lítia a 15-násobne viac kobaltu. A hádajte, ktorá krajina je druhým najväčším svetovým producentom oboch prvkoch? Samozrejme Čína. A aby sme nezabudli na vzácne zeminy. Dopyt po prvkoch vzácnych zemín používaných v permanentných magnetoch aj do elektrických vozidiel, alebo veterných generátorov, by sa mohol do roku 2050 zdesaťnásobiť.
Najväčšími producentmi lítia a kobaltu sú Kongo a Čile. Tie však do veľkej miery vyvážajú surovinu na ďalšie spracovanie do Číny, ktorá má – aj vďaka množstvu uhoľných elektrární a dotovaným cenám energie – oveľa nižšie náklady na ich spracovanie.
A ťažba nerastných surovín, potrebných pre batérie je jedným z najpodceňovanejších argumentov v diskusii o reálnom ekologickom prínose batériových elektromobilov.
Neekologická ekológia
Len pre zaujímavosť – Svetová banka predpovedá, že dopyt po kovoch a nerastných surovinách prudko narastá spolu s ambíciami v oblasti klímy. Najvýznamnejším príkladom toho je oblasť batérií na uskladňovanie elektrickej energie, v ktorej by pri scenári zameranom na zníženie teploty o 2 stupne Celzia dopyt po príslušných kovoch, hliníku, kobalte, železe, olove, lítiu, mangáne a nikli do roku 2050 narástol o viac ako 1 000 percent v porovnaní so scenárom vývoja za nezmenených okolností.
Hrozí paradoxný scenár – môžeme takto zastaviť globálne otepľovanie, ale za cenu vážneho ekologického poškodenia planéty extrémnym nárastom ťažby v rôznych regiónoch.
Ak by sa Európa aspoň čiastočne chcela vymaniť z extrémnej závislosti na Číne, musela by radikálnym spôsobom zvýšiť ich ťažbu na svojom území – a aj tam, kde to z ekologických dôvodov nie je vhodné.
Veľké zásoby lítia sú v britskom grófstve Cornwall, lenže Británia už nie je súčasťou Únie. Grafit sa dá ťažiť viac v severských krajinách, ak uvoľnia svoje ekologické opatrenia. Ak by chcela Únia kobalt z iného zdroja, než z Číny, musela by prehĺbiť obchodovanie s Kanadou a niektorými africkými krajinami. A do úvahy treba vziať aj ekologickú stopu ich prepravy z týchto krajín.
Nízkouhlíkové technológie netreba absolutizovať
OECD dospela k záveru, že nárast spotreby materiálov v spojení s následkami ťažby materiálov na životné prostredie, ich spracovaním a odpadom pravdepodobne zvýši tlak na zdrojové základne hospodárstiev planéty a ohrozí pozitívne prínosy v oblasti kvality životných podmienok.
Bez riešenia následkov nízkouhlíkových technológií, pokiaľ ide o zdroje, potrebné na ich výrobu, existuje riziko, že presun záťaže spojenej s obmedzením emisií do iných častí hospodárskeho reťazca môže jednoducho viesť k novým environmentálnym a spoločenským problémom, ako je znečistenie ťažkými kovmi, ničenie biotopov alebo vyťaženie zdrojov.
Takže napokon sa môže stať, že budeme síce mať „čisté“ batériové elektromobily a nízke emisie oxidu uhličitého, no planétu vďaka tomu zamoríme ťažkými kovmi, zničíme množstvo prírodných oblastí (čo je scenár, ktorý sme si už vyskúšali pri pestovaní energetických surovín, najmä repky olejnej, pre „ekologickejšie“ palivá) a pre jedno odvetvie minieme suroviny, ktoré sú možno oveľa potrebnejšie v iných oblastiach.