MAZ-7907: Bieloruské monštrum malo voziť zbraň skazy. Našťastie skončilo v múzeu

Svet bol na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov stále v ohrození tretej svetovej vojny, tentoraz jadrovej. Aj keď už existovala dohoda SALT 2. Znepriatelené mocnosti, Sovietsky zväz a USA, investovali do zbrojenia gigantické čiastky. A výsledkom boli aj gigantické zbrane. Rusi vyvíjali naplno medzikontinentálnu raketu RT-27 Molodec, schopnú vypustiť jadrovú hlavicu na vzdialenosť 11 000 kilometrov, čo bolo dosť na to, aby zasiahla Spojené štáty americké. Táto zbraň skazy však potrebovala aj mobilné zariadenie, s ktorým by ju bolo možné prevážať a odpáliť prakticky kdekoľvek. Nešlo pritom o žiadnu „maličkosť“. Ruský „junák“ mal na výšku 22,6, priemer 2,4 metra a vážil neskutočných 104 ton.

Úlohy sa zhostili v roku 1983 Minské automobilové závody (MAZ). Pod hlavičkou projektu Celina-2 postavili dva transportéry – 16-kolesový MAZ-7606 a najmä 24-kolesový MAZ-7907. Ten väčší ostal dodnes neprekonaný rozmermi aj technikou. Na dĺžku meral tento „odkaz Reaganovi“ 28,1, na šírku 4,5 a na výšku 4,7 metra. Jeho podvozok s nosnosťou 150 ton vyzbrojili technici dvanástimi nápravami. Takže spolu tu bolo 24 kolies s priemerom 1,66 metra. A čo viac, všetky kolesá boli poháňané. Dodnes je tak jediným strojom s pohonom 24×24. Klasický rozvod kardanmi neprichádzali do úvahy, rovnako ani bežné motory. Tie by nezvládli takúto záťaž. Veď transportný systém mal aj bez nákladu takmer 66 ton.

O pohon sa postaralo 24 synchrónnych elektromotorov v ráme, pričom každý mal na starosti jedno z kolies. Dostatok energie zabezpečovala hybridná sústava – kombinácia tankovej plynovej turbíny s výkonom 1 250 a dieselový motor s výkonom ďalších 330 koní. Spolu dávali 1 580 koní, čo je 1 162 kW. Bieloruský obor sa pohyboval maximálkou 25 km/h a na otočenie potreboval 27 metrov, čo nie je pri jeho dĺžke až tak veľa. Starali sa o to štyri predné a štyri zadné riadené nápravy. Kolos bol dokončený v roku 1985 a nasledujúce dva roky absolvoval skúšky. Testy prebiehali podľa presnej časovej schémy, keď sa nad Bieloruskom nenachádzali špionážne satelity. Pochopiteľne, projekt bol utajený.

MAZ-7907 najazdil približne 2 000 testovacích kilometrov, počas ktorých konštruktéri odstránili množstvo nedostatkov. Napríklad znížili neznesiteľný hluk v kabíne a vyriešili aj otázku transportu zariadenia po železnici. Takto boli oba stroje prevezené do Volgogradu. S príchodom Michaila Gorbačova však nastalo politické oteplenie a zbrane tohto kalibru začali strácať opodstatnenie. Sovietskemu zväzu navyše dochádzal dych, jeho centrálne riadená ekonomika nezvládala financovať vývoj zbraní tak zničujúcom tempom. Veľmoci tiež podpísali niekoľko zmlúv o obmedzení strategických zbraní. Na svete boli dohody SALT I. a SALT II. MAZ-7907 preto nikdy neslúžil svojmu účelu, našťastie, a na niekoľko rokov sa pod ním akoby prepadla zem.

Náhle sa objavil až v roku 1996, no raketu zamenil za 88-tonovú loď, ktorú potrebovali previezť dvaja ruskí podnikatelia z rieky Bresina na jazero Narač. Jednoducho si tento vojenský stroj prenajali. Žiaden iný by to nezvládol. Podarilo sa, hoci cesta dlhá približne 200 km trvala tempom 5 km/h celé štyri dni. Návrat už ale takou veľkou slávou nebol. MAZ-u zlyhal elektrický pohonný systém a musel byť do Minska potupne odtiahnutý. A to bol aj záver jeho kariéry. Z dvoch existujúcich exemplárov sa zachoval vo funkčnom stave už len jeden. Život mu darovalo jeho dvojča, pretože slúžilo ako cenný zdroj náhradných dielcov. Dnes je súčasťou múzea závodu MAZ.