LeTourneau TC-497: Tento off-road bolo vidieť až z vesmíru

Päťdesiate roky sa niesli v znamení studenej vojny. USA už neboli jedinou jadrovou mocnosťou a hrozil im útok zo strany Sovietskeho zväzu. Americké velenie sa preto rozhodlo vybudovať v Arktíde blízko 69. rovnobežky 64 vojenských staníc, ktoré by dokázali odhaliť včas ruské bombardéry nesúce atómové zbrane. Lenže ako postaviť, a navyše zásobovať takúto obrannú líniu kdesi 300 km za polárnym kruhom. V miestach, kde teplota klesá až k mínus 60 stupňom Celzia. Tam, kde je nemysliteľné doviezť materiál letecky a rovnako nemysliteľné vybudovať železnicu. Pritom len na výstavbu bolo nutné prepraviť 500 ton nákladu z Fairbanksu cez Aljašku k brehom Severného ľadového oceánu na trase dlhej 640 kilometrov.

Americká armáda sa tak musela poobzerať po čomsi vskutku nezvyčajnom. Logistickej výzve sa venovalo priamo velenie pre výskum a vývoj americkej armády TRADCOM (U. S. Army Transportation Research and Development Command). Zrak je padol na spoločnosť LeTourneau, ktorú založil vizionár Robert Gilmore LeTourneau. Ten si dal patentovať dieselovo-elektrický pohon pre viackolesové ťažké stroje. Vytvoril koncept cestného vlaku, ktorý má naftový generátor a kolesá s integrovanými elektromotormi. Vďaka tomu mohli byť všetky kolesá poháňané a vďaka modulárnej konštrukcii bolo tiež možné pridávať alebo odoberať jednotlivé „vagóny“. Revolučné riešenie sa osvedčilo napríklad pri ťažbe dreva.

LeTourneau postavil hneď niekoľko takýchto vlakov. V roku 1953 to bol 500-koňový 16-kolesový LeTourneau TC-246, ktorý odviezol 140 ton dreva. Nasledovala druhá generácia VC-12 s troma ďalšími prívesmi, a teda s ešte väčšou kapacitou. Neskôr vznikol ešte väčší TC-264 Sno-Buggy s 12-valcovým 28-litrovým motorom Allison V-1710 zo stíhačiek a s obrími kolesami s priemerom troch metrov vybavených nízkotlakovými pneumatikami. Tie dokázali prekonať prakticky akýkoľvek teréne a navyše eliminovali nutnosť odpruženia. Tento stroj už zaujal americkú armádu, presnejšie TRADCOM, ktoré požiadalo o demonštráciu. Odtiaľ už nebolo ďaleko k prvej armádnej zákazke.

Tak vznikol ďalší vlak VC-22 Sno-Freighter. Šesť článkov tohto stroja meralo 83,5 metra a každý z nich mal štyri poháňané kolesá. Energiu dodávali dva dieselové motory Cummins s výkonom 400 koní. Slúžil rok, kým nezhorela jeho elektrická sústava. Nasledoval ďalší 16-kolesový gigant LCC-1 s výkonom 600 koní, ktorý slúžil v Grónsku od roku 1956 až do roku 1962. A potom prišiel na rad skutočný vrchol – monštrum TC-497 Overland Train Mark II. Konštruovaný na prepravu 150 ton nákladu rýchlosťou 32 km/h na vzdialenosť 640 km. Tentoraz sa o výrobu elektriny starali štyri dieselové motory a jedna plynová turbína. Takže výkon vzrástol na 1 170 koní. Do „lokomotívy“ by sa nezmestili a tak tri z nich umiestnili konštruktéri do „vagónov“.

O pohon sa staralo 56 kolies. Aby takýto mastodont s dĺžkou 174 metrov dokázal vôbec manévrovať, každý z prívesov dostal riaditeľné nápravy. Vedúce vozidlo s výškou deviatich metrov dokázalo ubytovať šesťčlennú posádku, ktorá mala k dispozícii aj malú kuchynku a kúpeľňu. Kariéra TC-497 však netrvala dlho. Na scéne sa totiž objavil oveľa rýchlejší spôsob prepravy materiálu. Boli ním transportné vrtuľníky Sikorsky CH-54 Tarhe. Diaľkové jazdy cestných vlakov razom ustali. Z najväčšieho TC-497 sa dodnes zachovala iba kabína uviaznutá v arizonskej púšti. Zato taký LCC-1 je dnes súčasťou múzea Yukon Transportation Museum v Kanade. A vidieť ho aj z vesmíru "( 60°42'39.7"N 135°04'48.0W), podobne ako VCX-22, ktoré už roky chátra na okraji aljašskej diaľnice "(64°55'53.7"N 147°38'19.1W).