Foto: AZLK
Ruské autá to neboli len Lady a Volgy. V moskovskej automobilke MZMA (Moskovský závod malolitrážnych automobilov) schádzali z liniek už od roku 1946 autorsky vyvinuté Moskviče. Najprv model 400, neskôr 402 a od roku 1964 podstatne modernejší Moskvič 408. Ruský ale aj východný trh zaplavili tieto jednoduché sedany a kombi podstatne skôr, než produkty novovybudovaného závodu AutoVaz v Togliatti. Platilo to aj pre bývalé Československo. Najznámejším tu bol nepochybne Moskvič 412, ktorý sa dostal na linky v roku 1967, teda pred 55 rokmi.
Nenápadný pokrok
Pochopiteľne, v tom čase nebolo v centrálne riadenom komunistickom hospodárstve peňazí nazvyš a tak bol Moskvič 412 len evolúciou svojho predchodcu. Zrejmé to bolo najmä z jednoduchého podvozka. Štyristodvanástke ostali predné lichobežníkové polonápravy s vinutými pružinami a priečnym skrutným stabilizátorom. Zadná náprava si musela vystačiť s tuhou konštrukciou a listovými perami. O spomalenie sa starali výlučne bubnové brzdy. Tými kotúčovými sa mohli pochváliť až Lady o pár rokov neskôr. Napriek tomu predstavoval Moskvič 412 v mnohých ohľadoch pokrok.
Foto: AZLK
Čítajte viac Tragédia! Toto chcú vyrábať Rusi v 'ukradnutej' továrni Renaultu
Najväčšou novinkou bol jeho celohliníkový motor. A keďže ruskí konštruktéri sa radi inšpirovali západnou technikou, ako vzor im tento krát poslúžil nemecký 4-valec z BMW 1500 (M115). Agregát vyvinutý a vyrábaný Ufimským motorovým závodom (UZAM) mal na tie časy relatívne veľký zdvihový objem 1 478 ccm a moderný ventilový rozvod OHC. Len pre porovnanie, taká Škoda si musela vystačiť s objemom motorov do 1,1 litra a starším pohonom ventilového rozvodu OHV. Niet div, že ruský 4-valec dával slušný výkon 55 kW. K zadným kolesám mieril prvýkrát cez plne synchronizovanú 4-stupňovú prevodovku.
Foto: AZLK
K ďalším zásadným vylepšeniam patril podtlakový posilňovač bŕzd, suchý tlmič sania, plnoprietokový olejový filter a konečne alternátor. Ten poskytoval až 480 W čo stačilo pokryť s rezervou potreby všetkých spotrebičov. Znižovanie nákladov si však vyžiadalo použiť čo najviac pôvodných dielcov. Karoséria štyristodvanástky tak podstúpila len retuše. Zmenila sa najmä predná maska. Väčšie zmeny prišli až v roku 1969, kedy sa objavili modernejšie obdĺžnikové reflektory z vtedajšej NDR a vzadu svetlá v tvare písmena L. Tvorili ich smerové svetlá v plutvičkách a dve horizontálne obdĺžnikové združené svetlá.
Lacný a spoľahlivý
Modernizácia neobišla ani interiér. Prednú lavicu nahradili konečne dve samostatné pozdĺžne nastaviteľné sedadlá so sklopnými operadlami. Takže radiaca páka sa mohla presťahovať zo stĺpiku riadenia na podlahu. Navyše tu bola možnosť lôžkovej úpravy. Nová palubná doska mala prístrojový panel ciachovaný až do 160 km/h, čo ladilo so silnejším motorom. Sedan s dĺžkou 4 120 mm a rázvorom 2 400 mm akceleroval na 100 km/h za 16,5 sekundy a dosahoval maximálnu rýchlosť 140 km/h. Za svoje služby si ale neváhal pýtať osem litrov benzínu na 100 km, aj to s ľahkou nohou na plyne. Dôvodom bolo kontaktné zapaľovanie a starší karburátor. Ak ste chceli od „Sergeja“ viac, neváhal skonzumovať dva litre navyše. Na kvalitu paliva ale náročný nebol.
Foto: AZLK
Čítajte viac Rusi ďalej snívajú. Chcú oživiť Volgu aj Pobedu!
Moskvič 412 síce nikdy nepatril k autám snov, zvlášť po tom, čo sa na trhu objavilo moderné Žiguli, ale nájsť si zákazníkov nemal problém. Na rozdiel od Škody a Lady bol dostupný, takže čakacie lehoty sa nepočítali v rokoch. A navyše, patril k najlacnejším autám východného bloku. Samozrejme s výnimkou Trabantu. V Československu sa štyristodvanástka predávala za 42 000 korún. To bolo minimálne o 10 000 menej ako stáli Škody. Pritom majitelia oceňovali robustnosť, spoľahlivosť ale aj komfort. Vo výbave ste našli napríklad vetranie s vnútorným okruhom, vnútorné spätné zrkadlo s reguláciou proti oslneniu, aj reguláciu osvetlenia prístrojového panelu. Sedadlá mali mäkké čalúnenie.
Foto: AZLK
Moskvič vás tiež v zime rozmaznával výkonným kúrením, čo sa o konkurenčných Škodách povedať nedalo. Spoľahlivo štartoval a len málokedy vás nechal na ceste. A ak aj áno, opravy boli lacné a jednoduché. Bol tiež tolerantný k zlému zaobchádzaniu a častému preťažovaniu. Bez reptania odviezol piatich cestujúcich a k tomu plný kufor s batožinou. Krátko po sedane prišlo na rad praktické kombi 427 s obrovským batožinovým priestorom a sklopným zadným operadlom. Na vyššiu záťaž bolo pripravené väčšou nosnosťou podvozka a kratším stálym prevodom. Existovala aj úžitková verzia s jedným párom dverí a plechom miesto okien.
Vyrazil aj na západ
Samozrejme, boli tu aj chybičky krásy. Moskvič bojoval s koróziou, čosi ako ochranu proti hrdzi jednoducho nepoznal. Hrdzavelo na ňom prakticky všetko. Súperi na tom ale neboli v tom čase oveľa lepšie. Problémy mávala aj elektrická sústava, práve z dôvodu svojej výkonnosti. Absencia relé pre spotrebiče s vysokým odberom znamenala, že cez spínače tiekol silový prúd. Ampérmeter sa zas zvykol pretaviť až do plastového lôžka. K slabým stránkam patrila okrem vysokej spotreby aj hlučnosť, slabá tesnosť motora a teda aj častý únik oleja, pomerne biedne jazdné vlastnosti zastaraného podvozku a slabé bubnové brzdy. Mnohé však ospravedlňovala práve nízka cena.
Foto: AZLK
Čítajte viac Záhada: V Saudskej Arábii objavili desiatky sovietskych áut
Výroba Moskviča 412 odštartovala v októbri 1967 v domácom moskovskom závode, o dva roky neskôr premenovanom na AZLK (Automobilový závod Leninského komsomolu), ale už o dva mesiace neskôr začala štyristodvanástka schádzať aj z liniek v uralskom Iževsku pod označením Iž 412. Od originálu ho delilo len pár drobností. Práve tu však vznikli verzie, ktoré sa do bývalého Československa nikdy nedovážali. Napríklad zaujímavý liftback Iž 2125 so splývavou zadnou časťou a praktickým prístupom k úžitkovému priestoru, alebo pikap Iž 2715 s korbou a osobná verzia pre šiestich cestujúcich.
Foto: AZLK
Výrobu Moskviču 412 zastavili v Moskve už v roku 1975, keď ho nahradila zásadne modernizovaná verzia 2140, ale ako Iž prežil až do roku 1985 a ako pikap dokonca až do roku 2001, teda neuveriteľných 34 rokov. Slávu si užil nielen v Rusku a vo východnom bloku. Zavítal ja na Západ. Vyvážal sa do Anglicka, Francúzska, Nemecka alebo do Belgicka. Aj tam vedeli zákazníci oceniť jeho spoľahlivú službu za minimum peňazí. Len pre zaujímavosť, v roku 1969 sa vo Veľkej Británii predalo až 14 500 vozidiel. Potom ale odbyt prudko padal. Na vybraných trhoch sa ponúkal ako Moskvič de Luxe alebo Moskvič Elite. Vo Fínsku zas niesol názov Konela podľa tamojšieho dílera áut zo ZSSR.
Teraz Rusi plánujú reinkarnáciu značky po tom, čo moskovský závod Renaultu prešiel do rúk mesta Moskva. Samozrejme, na základe dramatických okolností konfliktu na Ukrajine. Technickým partnerom sa stane KAMAZ, s ktorým ruská vláda podpísala dohodu o spolupráci pri rozvoji osobnej dopravy a výrobe domácich elektrických vozidiel. V pláne sú preznačkované čínske modely s logom Moskviča aj vývoj celkom novej platformy, na ktorej má vzniknúť celý rad nových modelov. V roku 2023 má spoločnosť vyrobiť najmenej 50-tisíc áut a v roku 2024 – 100-tisíc. Z toho na elektromobily pripadne 10– a 20-tisíc áut. Celý výrobný cyklus so zváraním a s lakovaním má byť zvládnutý v priebehu roka 2024. Portfólio by malo tvoriť päť modelov – štyri crossovery a jeden sedan.
Volkswagen
Škoda
Kia
Hyundai
Nissan
Citroen
Toyota
Suzuki
Honda
Subaru