Ikarusy radu 200 sú jedny z najslávnejších autobusov bývalého východného bloku. Len na našich cestách jazdili neuveriteľných 35 rokov. Modelom 280 dokonca maďarský výrobca ovládol dve tretiny svetovej výroby kĺbových autobusov. Z liniek schádzala „dvojstovka“ od roku 1973, pričom posledné kusy zmontovali v roku 2008. Za ten čas ich vzniklo 60 993 kusov. Existovalo nespočetné množstvo verzií – od mestských, prímestských cez diaľkové až po mestské kĺbové. Ale to nie je všetko. Málokto totiž vie, že niektoré Ikarusy dokázali jazdiť aj po koľajniciach. Nápad vznikol v osemdesiatych rokoch. Firma bola síce v dobrej kondícii, ale chcela dobyť nové územia.
Čítajte viac Ikarus 280: ‘Maďarský obor‘ ovládol mestá východu. Potom sa zrútil ako IkarosIkarus, ktorý nemal s výrobou vlakov žiadne skúsenosti, sa preto spojil s domácim výrobcom vagónov a lokomotív Ganz-Mávag. Podľa plánu sa tieto vozidlá mali používať nielen v Maďarsku, ale aj na trhoch v iných krajinách. Osobitné nádeje sa vkladali do Sovietskeho zväzu a krajín Ďalekého východu. Zodpovednosti medzi partnermi boli jasne rozdelené – Ganz-Mávag bol zodpovedný za koľajový podvozok a Ikarus za karosériu. Zdalo sa to ako dobrý nápad. Od využitia veľkého počtu unifikovaných dielov si totiž Ikarus sľuboval zníženie nákladov a na druhej strane veľký komerčný úspech.
Firma bola vďaka autobusom dobre etablovaná takmer na celom svete. Ikarusy sa vyvážali nielen do Československa či vtedajšieho Sovietskeho zväzu, ale aj do Poľska, Turecka, Číny, Venezuely, Tuniska, Iránu či Tanzánie. A v osemdesiatych rokoch dokonca do USA. Kĺbové verzie jazdili v Portlande, Houstone či San Franciscu. Prečo by to malo byť inak s tými koľajovými? Prvý Ikarus upravený pre jazdu na železničných tratiach s označením 725.00 bol vyrobený v roku 1983. Mal dve sekcie, podobne ako kĺbový autobus. Každá sekcia bola dlhá 12 metrov a celková dĺžka presiahla 25 metrov.
Čítajte viac Ikarus: Maďarská legenda vstáva z popola. Po 17 rokoch je tu nový autobus!Karoséria bola veľmi podobná cestnému autobusu. Iba kabína rušňovodiča musela byť zosilnená, aby spĺňala železničné normy. O pohon sa staral naftový motor Cummins, zabudovaný pod podlahou jednej z častí. Spočiatku sa nápadu darilo. V roku 1987 získali Maďari objednávku na desať železničných autobusov do Malajzie. Ázijčania sa rozhodli kúpiť troj- aj päť-vozňové súpravy s motormi Cummins. V trojdielnej súprave bol dieselový agregát umiestnený v strede. Ďalšia veľká zákazka smerovala v roku 1992 do Singapuru. Ale potom záujem o nezvyčajné vozidlo prudko klesal.
Ikarus tak vyrábal už len dvojdielne súpravy, určené výlučne pre domáci trh. Ani ich výroba ale netrvala dlho. Krajiny bývalého východného bloku, teda tradičné trhy maďarskej firmy, prežívali ekonomickú krízu a nákup nových vlakov nebol témou dňa. A už vôbec nie železničných autobusov. Živiť projekt naďalej bolo pre Ikarus nerentabilné. I tak vzniklo ešte niekoľko železničných vozidiel, ktoré boli prestavané priamo zo štandardných Ikarusov 260, pôvodne určených do Ruska. Lenže prevádzkové testy rýchlo ukázali, že takáto prestavba nie je ideálna. Ľahký autobus na koľajniciach nemal dobrú trakciu. Pri rozbehu sa kolesá prešmykovali, a navyše prestavaný autobus zle brzdil.
Čítajte viac Karosa Š 11: Nenápadný revolucionár má 60. Slávu ale nezožalProjekt bol preto označený za neúspešný a ukončený. Dokonca Maďari prestavali tieto železničné prototypy opäť na autobusy. Postupom času dosluhovali aj exempláre vyvezené do Ázie. Po skončení životnosti boli vyradené. Nie je tajomstvom, že singapurské a malajské „vlaky“ putovali do Thajska, kde došlo na ich demontáž. Tak sa skončila neslávna koľajová éra Ikarusu. A podobne dopadla aj tá autobusová. Na prelome tisícročí sa síce zdalo, že zadlženú firmu zachráni francúzsky Irisbus (dnes Iveco Bus), no ten sa nakoniec rozhodol investovať do českej Karosy. Firmu síce Francúzi kúpili, ale postupne utlmili výrobu a Ikarus sa zrútil ako mýtický hrdina, podľa ktorého dostal názov.