V roku 1956 predstavil ruský závod GAZ novú Volgu 21. Nahradila pôvodný typ M-20 Pobeda, ešte s drevenou konštrukciou rámu. Dvadsaťjednotka bola neporovnateľne modernejšie auto. Dostala samonosnú oceľovú karosériu a reprezentatívny dizajn s množstvom chrómu. Už prvý pohľad však prezrádzal, že inšpirácia pochádzala zo Západu. Rusi totiž napriek nenávisti ku kapitalizmu s kopírovaním jeho produktov problém nikdy nemali. Dvadsaťjednotka si svoje barokové línie jednoducho „požičala“ z luxusného 6-valcového Opelu Kapitan, ktorý bol na trhu o tri roky skôr. Nakoniec však vyzerala ešte modernejšie ako jej predloha a súťažiť mohla aj s inými autami zo Západu, najmä z USA.
Majestátne proporcie s dĺžkou 4 810, šírkou 1 800 a výškou až 1 610 mm jej rýchlo vyniesli prezývku Cárovná. Nič komfortnejšie ruský automobilový priemysel vtedy nevyrábal, teda odhliadnuc od malých sérií štátnických limuzín ZIL a GAZ. Volga, pomenovaná po najväčšej ruskej rieke, mala robustnú konštrukciu pripravenú zvládať drsné podmienky ciest vtedajšieho ZSSR. Bol to jednoduchý a spoľahlivý stroj. V prvej sérii dostala Volga len mierne modernizovaný 4-valec z Pobedy so „spodkovým“ rozvodom SV, ktorý dával vďaka väčšiemu objemu 2 432 kubických centimetrov (predtým 2 122) výkon 48 kW, čo bolo o 11 kilowattov viac. Už o rok neskôr sa však pod kapotou objavil modernejší agregát s objemom 2 445 ccm s hliníkovým blokom a výkonom 55 kW.
O komfort posádky bolo dobre postarané. Predné nedelené sedadlo s pružinami zvládlo až troch cestujúcich, takže GAZ 21 si poradil so 6-člennou posádkou. Veľké prepruženie dokázalo odfiltrovať väčšinu nerovností aj na veľmi nekvalitných cestách. Sklopením predných operadiel sa Volga zmenila na dvojmiestny karavan, v ktorom nebolo problémom prespať. Dizajn oživoval transparentný rýchlomer. Vo výbave mohlo byť rádio. Nechýbali ani popolníky. Volga dokázala jazdiť rýchlosťou 130 km/h a za svoje služby si vypýtala 13 litrov benzínu na 100 km, aspoň podľa vtedajšej normy ČSN. V roku 1958 sa Volga 21 dostala aj do bývalého Československa. Išlo však už o modernizovanú druhú sériu s úplne odlišnou prednou maskou. Mnohí si ju pamätajú ako auto štátnych podnikov, polície alebo taxislužieb.
Toto auto môžete dnes občas vidieť na zrazoch veteránov či ojedinele aj kdesi na ceste. S prvou sériou vyrábanou od roku 1956 do roku 1958 je to však inak. Je skutočnou raritou. O to viac prekvapuje, že na webe rajveteranu.cz sa objavil jeden exemplár. Ide o verziu s novším motorom s objemom 2 445 kubických centimetrov, vyrobenú roku 1958. Majiteľ tvrdí, že auto je po profesionálnej renovácii, od ktorej najazdilo len 195 km. Má krásnu dvojfarebnú karosériu. Spodná časť a strecha je lakovaná v tmavej zelenej farbe, zvyšok vo svetlej. Zdobia ju „tony“ chrómu a na prednej kapote jeleň v skoku – prvok, ktorý druhej sérii už chýbal. Auto vyzerá dokonale aj v interiéri, kde opäť prevládajú zelené tóny. Nechýba ani kultový transparentný tachometer, palubné hodiny či dobové autorádio.
Ak by ste mali záujem, predávajúci si svoju „cárovnú“ cení na 1 249 000 českých korún, čo je približne 50 000 eur. Nie je to málo, ale lepšiu dvadsaťjednotku prvej série v týchto končinách asi nezoženiete. Uvidíme, či si nájde nového majiteľa. Do plachiet totiž tomuto auto nehrá súčasná geopolitická situácia. Kto by mal dnes chuť kupovať si ruský veterán? Tak ako bola Volga v čase vzniku symbolom „papalášstva“, dnes je symbolom toho, že od rozpadu Sovietskeho zväzu sa Rusko veľmi neposunulo od totalitného a imperiálneho videnia sveta smerom k demokracii. Napokon, roku 2010 skrachovaná Volga sa práve vrátila pomocou čínskych klonov na ruský automobilový trh. Vyrábajú ju v závode, kde ešte do začiatku roka 2022, teda do začiatku ruskej agresie na Ukrajine, schádzali z liniek vozidlá značiek Škoda a Volkswagen.