Otvorenie prvej diaľnice Autostrada dei Laghi bola takou významnou udalosťou, že sa na nej zúčastnil aj kráľ Vittorio Emanuel III. Diaľnica spájala mestá Miláno a Varese. Samozrejme, o tom, či bola skutočne prvá, sa vedú spory. Niekedy si na tento titul nárokuje Long Island Motor Parkway v New Yorku alebo Bronx River Parkway, takisto v USA. Niektorí považujú za prvú diaľnicu aj nemeckú betónovú cestu AVUS z roku 1921. Tá bola však určená len na súkromné účely. Najmä na boj o rýchlostné rekordy. Bežní motoristi sa na ňu nedostali.
S diaľnicou Autostrada dei Laghi, teda „jazernou diaľnicou“, pretože viedla okolo známeho jazera Como, to bolo inak. Definovala niekoľko významných kritérií, ktorými sa výstavba moderných diaľnic riadi dodnes. V roku 1923 sa po talianskych cestách pohybovalo 84 685 motorových vozidiel, z toho 57 000 osobných áut, 25 000 nákladných a 2 685 autobusov. V tomto kontexte vytvoril inžinier Piero Puricelli, lombardský podnikateľ, revolučnú myšlienku cesty vyhradenej výlučne pre motorové vozidlá. Mala veľké polomery zákrut, aby podporovala čo najvyššiu rýchlosť, betónový povrch, aby vydržala veľkú záťaž, a križovatky výlučne mimoúrovňové.
Postaví sa niekedy tunel Karpaty?
Výstavba prebiehala rýchlejšie ako dnes na Slovensku
V roku 1921 založil Puricelli spoločnosť s ručením obmedzeným na výstavbu Autostrada dei Laghi, pričom v roku 1923 dostal od ministerstva verejných prác povolenie. Cieľom projektu bolo spojiť priemyselné Miláno s turistickými oblasťami jazera Como a Lake Maggiore, ako aj s blízkymi mestami Como a Varese, čím vznikla pulzujúca dopravná tepna. S podporou talianskych úradov sa Puricelliho vízia rýchlo zhmotnila. Prvý úsek Miláno-Varese bol otvorený v roku 1924, zatiaľ čo úsek Lainate-Como o rok neskôr. Výstavba prvého úseku s dĺžkou 49 km predstavovala bezprecedentný technologický pokrok.
Do prác bolo zapojených viac ako 4 000 robotníkov, čo si vyžadovalo použitie najmodernejších strojov, ako boli napríklad miešačky betónu dovezené zo Spojených štátov. Diaľnica mala spočiatku len jeden jazdný pruh pre každý smer jazdy a šírku v rozmedzí od 11 do 14 metrov. Práce na Miláne-Varese stáli 90 miliónov lír, pričom sa počítalo s prejazdom tisíc áut denne. Nemotorové vozidlá mali vjazd zakázaný. Aby sa náklady vrátili, hneď od začiatku počítali autori s platením mýta. Ak by teda aj nebola „jazerná diaľnica“ prvou diaľnicou sveta, je celkom isté, že bola prvou platenou diaľnicou.
Funguje dodnes
Tarify boli už vtedy diverzifikované podľa typu a výkonu vozidla so zľavami na spiatočné cesty. Spočiatku sa mýto neplatilo na mýtniciach, ako sa to deje dnes, ale na obslužných parkoviskách. Autá s výkonom do 17 koní platili mýto 12 lír, v rozmedzí 17 do 26 koní bola sadzba 17 lír a vozidlá s výkonom nad 26 konských síl platili 20 lír. Motocyklistov stál prejazd deväť lír a autobusy 40 až 60 lír v závislosti od dĺžky. Počas desaťročí bola diaľnica Autostrada dei Laghi rozšírená a zlepšená, aby sa prispôsobila prudkému nárastu áut a dopravy.
Dňa 28. júna 1925 bol slávnostne otvorený deväť kilometrov dlhý úsek Lainate-Como (dnes A24), po ňom v roku 1925 osem kilometrov dlhý úsek Gallarate-Sesto Calende (dnes A26/A11). To všetko bez osobitných predpisov, keďže prvá legislatívna úprava premávky na diaľniciach bola prijatá až z roku 1933. V roku 1965 bol pridaný druhý jazdný pruh, v roku 1968 bola otvorená časť Como-Monte Olimpino a v roku 1971 bola dokončená časť Como-Chiasso s novou colnicou Brogeda. Dnes je „jazerná diaľnica“ súčasťou diaľnice A8 a je jedinou talianskou diaľnicou s piatimi pruhmi v každom smere.