
V päťdesiatych rokoch nebola ponuka talianskeho Fiatu veľmi široká. Ani sa netreba čudovať. Kúpna sila Talianov vojnou doráňanej krajiny nepriala výrobe áut. Prvé husle hrali Vespy. Fiat žil najmä z malého a lacného Topolina, ktoré malo korene ešte v tridsiatych rokoch. Väčšie modely 1100 a 1400 si mohol dovoliť málo kto. Fiat teda vedel, že potrebuje nové, moderné a cenovo dostupné auto, s ktorým naplno rozbehne linky závodu Mirafiori. Od roku 1949 sa tak na rysovacích doskách konštruktérov vyvíjal projekt Progetto 100. Cieľom bolo vyvinúť auto s hmotnosťou len 450 kg, miestom pre štyroch cestujúcich a cestovnou rýchlosťou 85 km/h.

Prišiel v pravý čas
Náročnej úlohy sa ujal Dante Giacossa. Ten obrátil koncepciu novinky takpovediac na ruby v porovnaní so všetkými súdobými Fiatmi. Fiat 600 sa tak stal prvým Fiatom s motorom vzadu. Na rozdiel od Volkswagenu mal však vodou chladený motor. V rokoch 1952 až 1954 vzniklo celkom päť prototypov, ktoré sa navzájom líšili. Prvé dva poháňal dvojvalec s jednou vačkou, ktorý mal zaručiť minimálnu údržbu. Ten ale nakoniec neprešiel. Prednosť dostal 4-valec s rozvodom OHV, objemom 663 kubických centimetrov, z čoho je odvodený aj názov Fiat 600, a výkonom 16 kW. K pokrokovým riešeniam patrila štvorica hydraulických bŕzd,. Pochopiteľne bubnových.

Celokovová karoséria mala na dĺžku len 3 125, na šírku1 390 a na výšku 1 340 mm. Na dnešné časy, čosi ako golfový vozík. Lenže v porovnaní s „bublinovými“ mikroautami ako Isetta, Messerschmitt či Heinkel to bolo predsa len normálne auto s normálnym motorom a 4-stupňovou prevodovkou. Fiat predstavil šesťstovku v roku 1955 v Ženeve, teda dva roky pred menšou päťstovkou. Netrvalo dlho a stal sa z nej obrovský hit. Samozrejme, aj vďaka cene. Fiat 600 uviedli na trh za590 000 lír, čo bolo menej než stáli niektoré „bubliny“ vyrábané v malých sériách. Šeťstovka nezaťažovala Talianov ani na čerpacích staniciach. Len 590 kg vážiaci zázrak spotreboval na 100 km skromných šesť litrov benzínu. Nádrž na 25 litrov pod prednou kapotou tak stačila aj na 400 km jazdy.

Prvá generácia Fiatu 600 mála ešte takzvané samovražedné dvere. Spoznáte ju aj vďaka bielym smerovým svetlám na blatníkoch či posuvným predným oknám. Okrem batožinového priestoru pod prednou kapotou sa dala batožina umiestniť aj za zadnými sedadlami, podobne ako v mladšej Škode1000 MB. Veľa luxusu si majitelia na palube neužili ale oceňovali rýchle kúrenie a prekvapivo dobré jazdné vlastnosti. Podvozok pritom nijako zvlášť nevynikal, snáď až na teleskopické tlmiče a zadné vinuté pružiny. Vpredu si šesťstovka musela vystačiť s jediným listovým perom. Čoskoro pribudla plátenná sťahovacia strecha a po prvej modernizácii v roku 1957 aj sťahovacie okná.
Zmeny za pochodu
Väčšia zmena čakala šesťstovku o rok neskôr, keď výkon motora vzrástol na 18 kW. To už dokázal malý Fiat atakovať rýchlosť 100 km/h aj keď mu to trvalo takmer minútu. Pod označením 600 D sa skrýval väčší 4-valec s objemom 767 ccm. Hoci výkon ostal na pôvodných 18 kW, maximálka stúpla až na 110 km/h. Na nezáujem zákazníkov sa šesťstovka sťažovať naozaj nemohla. V roku 1961 bol na svete miliónty exemplár. Stal sa z nej doslova symbol talianskeho ekonomického zázraku. Fiat musel pre Fiat 600 postaviť vlastný závod, pretože ten starý v Turíne by kapacitne nestíhal. Potom bol schopný Fiat zmontovať denne až 1 000 kusov.

V roku 1964 sa už mohla šesťstovka pochváliť normálnymi dverami a móda zas velila ubrať z chrómových dekorácií. Predná maska mala už len jednu lištu. Z blatníkov zmizli smerovky a z pneumatík biele pásy. V tejto podobe vydržala šesťstovka na talianskych linkách až do roku 1969. Fiat vyvážal šesťstovku nielen do Európy, ale aj do USA a Kanady. Vidieť sme ju mohli aj na cestách bývalého Československa. K zákazníkom putovalo až 16 000 kusov. Predávala sa za 22 000 korún alebo 7 300 bonov. Celkom sa na domácej pôde vyrobilo približne 2,7 milióna exemplárov. Lenže to rozhodne nebol koniec kariéry. V Taliansku a na vyspelejších európskych trhoch síce populárny „tudor“ nahradil neporovnateľne modernejší Fiat 127 s motorom vpredu, ale pre zvyšok sveta to neplatilo.
Na kolesá postavil aj Španielsko aj Juhosláviu
Fiat totiž predal výrobné licencie rôznym krajinám. Španieli poznali Fiat 600 ako Seat 600, bolo to vlastne prvé masovo vyrábané auto v Španielsku v závode neďaleko Barcelony. Z liniek začal Seat 600 schádzať v roku 1957 a vydržal na nich až do roku 1973. Vzniklo takmer 800 000 exemplárov, ktoré postavili Španielsko na kolesá. Seat produkoval aj niektoré špecifické verzie, napríklad kabriolety ale asi najzaujímavejším bol Seat 800. Išlo o Fiat 600 s predĺženým rázvorom a 4-dverovou karosériou. Tento derivát vyvinuli priamo Španieli a nikdy sa nevyrábal s logom Fiatu. Vzniklo len 18 200 kusov.

V Nemecku ste mohli v tých časoch stretnúť Fiat 600 pod označením Neckar Jagst. Licenčnú výrobu zabezpečoval závod Fiat-NSU. A, samozrejme, nemôžme zabudnúť na Zastavu 600 a 750, čo boli Fiaty 600 vyrábané v srbskom Kragujevaci v bývalej Juhoslávii. Je to neuveriteľné, ale posledný kus zišiel z linky v roku 1985, teda 16 rokov od ukončenia produkcie v Taliansku. Aj Zastavy mali svoje špecifiká. Tak napríklad finálna Zastava 850, produkovaná od roku 1980, mala už motor s objemom 850 ccm s výkonom 24 kW. Fiat 600 s prívlastkom R sa zas vyrábal v Argentíne, kde ho prezývali Fitito. V Kolumbii zabezpečoval produkciu závod Mazdy.

Unikátom sú Zaporožce ZAZ 965 z Ukrajiny, ktoré mali prednú časť z Fiatu 600, ale tú zadnú vyvinuli v Sovietskom zväze. Platilo to aj o atypickom vzduchom chladenom vidlicovom 4-valci. Zabudnúť nemôžme ani na plážové verzie Jolly z karosárne Ghia, kabriolety od Lombardi, kupé od Viotti a samozrejme, ostré Abarthy, ktoré nazbierali množstvo vavrín. Fiat 600 bol jednoducho ranou do čierneho. Prišiel v pravý čas a keď si už mohli dovoliť na Západe drahšie autá, bol ešte dlhé roky populárny v krajinách s nižšou kúpnou silou. Vzniklo z neho viac ako päť miliónov kusov. Stal sa tiež základom legendárnej Multiply, teda auta, ktoré je považované za prvé MPV. Ale to je už celkom iný príbeh.