Na konci 60. rokov 20. storočia sa Spojené štáty americké nachádzali v období technologického optimizmu. V čase, keď sa pripravovalo pristátie človeka na Mesiaci a civilná letecká doprava zažívala raketový rozvoj, vznikla na Floride myšlienka postaviť nové letisko, ktoré by sa stalo najväčším a najmodernejším svojho druhu na svete. Letisko malo nielen odbremeniť preťažené Medzinárodné letisko Miami, ale predovšetkým sa pripravovalo na novú éru nadzvukovej civilnej dopravy, ktorú mal reprezentovať okrem európskeho lietadla Concorde aj americký projekt Boeing 2707.
Ambiciózny projekt s názvom Everglades Jetport, známy aj ako Miami Jetport, mal vyrásť v srdci floridských močiarov Big Cypress Swamp, neďaleko národného parku Everglades. Lokalita bola zvolená z dôvodu svojej zdanlivej izolovanosti, rovinatej geografie a blízkosti k medzinárodným leteckým trasám. Rozloha plánovaného letiska mala presiahnuť 160 kilometrov štvorcových, čo by z neho urobilo najväčšie letisko na svete. V plánoch sa rátalo s výstavbou piatich dlhých paralelných dráh, z ktorých každá mala mať dĺžku minimálne 4 000 metrov. Letisko malo byť schopné odbaviť viac ako 300 lietadiel denne a ročne obslúžiť vyše 30 miliónov pasažierov. Dôležitou súčasťou projektu mali byť aj hangáre, servisné zóny, skladiská paliva a terminál navrhnutý pre nadzvukové lietadlá. Dĺžka dráh a rozloha jednotlivých zón bola navrhnutá tak, aby umožňovala bezproblémové pristátie najväčších lietadiel svojej doby a aj ešte len plánovaných typov.

Výstavba oficiálne začala v roku 1968, pričom prvou realizovanou časťou bola hlavná vzletová a pristávacia dráha, ktorá bola dokončená v roku 1970. V tom čase sa rátalo s tým, že po dokončení celej infraštruktúry sa letisko stane hlavnou bránou do USA pre interkontinentálnu dopravu, najmä nadzvukovú, o ktorej plánovači predpokladali, že bude dominovať. Uvažovalo sa aj o zavedení vysokorýchlostného železničného spojenia medzi letiskom a Miami.
Hoci projekt získal podporu mnohých politických a hospodárskych predstaviteľov, veľmi rýchlo narazil na nečakaný odpor. Problémy, ktoré viedli k jeho zastaveniu sa objavovali postupne a kombinovali technické, environmentálne, spoločenské aj ekonomické faktory. Prvým zásadným problémom bola voľba miesta výstavby. Močaristé územie Big Cypress je súčasťou širšieho ekosystému Everglades, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie sladkovodné mokrade na svete. Táto oblasť je domovom množstva ohrozených druhov rastlín a živočíchov, ktorých prežitie je závislé od vyváženého fungovania vodného ekosystému. Výstavba masívnej leteckej infraštruktúry, sprevádzaná odvodňovaním, budovaním ciest, elektrických vedení a ďalšej infraštruktúry, by nevyhnutne narušila hydrologické procesy, ktoré sú pre tento región kľúčové.

Na tieto hrozby začali upozorňovať najprv miestni vedci, neskôr národné ekologické organizácie a nakoniec aj federálne inštitúcie. Kľúčovým momentom sa stala publikácia ekologickej správy s názvom Everglades: Report to the Nation, ktorú vypracovala skupina vedcov a ochranárov pod vedením známej aktivistky Marjory Stoneman Douglasovej. Táto správa jednoznačne varovala, že pokračovanie výstavby letiska by spôsobilo nezvratné škody v celom ekosystéme Južnej Floridy. V dôsledku rastúceho spoločenského tlaku sa projekt dostal pod drobnohľad federálnych úradov. V roku 1970 nadobudol účinnosť zákon National Environmental Policy Act (NEPA), ktorý uložil povinnosť vypracovávať environmentálne dopady pri všetkých veľkých verejných investíciách. Vzhľadom na čerstvo prijatý legislatívny rámec a výsledky odbornej analýzy sa federálna vláda rozhodla, že nebude projekt ďalej finančne podporovať, čím fakticky podpísala jeho zánik.
Zároveň sa ukázalo, že pôvodné technologické predpoklady sa nenaplnili. Vývoj nadzvukového lietadla Boeing 2707, ktorý mal byť vlajkovou loďou americkej civilnej leteckej dopravy, bol v roku 1971 definitívne zastavený. Príčinou boli extrémne výrobné náklady, environmentálne obavy z nadmerného hluku a obrovské nároky na palivo. Aj európsky Concorde, ktorý síce vstúpil do prevádzky, sa nikdy nestal masovým dopravným prostriedkom. Lietal len na vybraných trasách a jeho prevádzka bola natoľko drahá, že sa nikdy nerozšíril do bežného používania. Bez rozšírenia využívania nadzvukových lietadiel sa stratil hlavný dôvod, prečo nové letisko vôbec vznikalo.

K týmto faktorom sa pridali aj finančné problémy. Pôvodne plánovaný rozpočet vo výške 800 miliónov amerických dolárov začal už počas prvej fázy narastať, pričom samotná výstavba jedinej dráhy a prístupovej infraštruktúry prekročila plánované náklady o viac ako pätinu. V kombinácii s rastúcimi nákladmi na environmentálne štúdie, súdne spory a pokles federálnej podpory sa projekt stal ekonomicky neudržateľným. V tom čase sa navyše v USA začínala meniť dopravná stratégia a dôraz sa kládol skôr na modernizáciu existujúcich letísk než na budovanie úplne nových komplexov na izolovaných miestach.
V dôsledku týchto udalostí bola ďalšia výstavba v roku 1970 definitívne zastavená. Jedinou skutočne postavenou časťou tak zostala len vzletová dráha, ktorá bola odovzdaná do správy okresu Dade County. Dnes je letisko známe pod názvom Dade-Collier Training and Transition Airport a slúži najmä na výcvik pilotov veľkých dopravných lietadiel. Vďaka svojej dĺžke, šírke a minimálnej prevádzke je ideálne na simulácie pristátí a odletov pre študentov pilotných škôl. Okrem toho sa využíva aj ako miesto na testovanie nových typov lietadiel a na občasné núdzové pristátia.

Letisko nemá žiadnu pravidelnú osobnú dopravu, neexistujú tu žiadne terminály, kontrolné veže ani prístup pre bežnú verejnosť. Na satelitných snímkach je viditeľná obrovská betónová plocha uprostred močaristého územia, bez akejkoľvek ďalšej infraštruktúry.
V dejinách amerického civilného letectva zostáva letisko Everglades jedným z najvýraznejších príkladov neúspešného projektu, ktorého ambície prevýšili možnosti doby. Zlyhalo nielen na úrovni environmentálneho plánovania, ale aj v odhade budúcich technologických trendov.