Volkswagen ID.3 vyrábaný v čínskom joint venture SAIC VW sa dnes predáva v základnej výbave od 119 900 juanov, čo je zhruba 15 000 eur. Za lepšiu výbavu s batériou s kapacitou 57,3 kWh zaplatítia čínski zákazníci 17 000 eur. Auto má lepšie dielenské spracovanie než prvé európske ID.3, samostatný displej pre spolujazdca, výborný podvozok a v praxi reálny dojazd 400 km. V Európe stojí porovnateľný model 36 000 eur. A teraz hádanka.

Aký je dôvod, prečo toto auto nemôže byť ponúkané v Európe? Prevoz loďou by ho veľmi nepredražil. Podľa Ralfa Brandstättera, ktorý má vo Volkswagene na starosti čínske operácie, je dôvodom „komplexita globálneho automobilového biznisu“ a fakt, že „svet sa rozpadáva na regióny“. To znie múdro, ale vo svojej podstate tým hovorí len jedno: „Tie autá sú príliš lacné na to, aby sme si ich mohli dovoliť dovážať k nám, pretože by sme si podrazili vlastný biznis.“
Technické výhovorky neobstoja
Jedným z hlavných argumentov Ralfa Brandstättera je, že „technológie a produkty, ktoré fungujú v Číne, nie sú jednoducho prenositeľné do Európy“, pretože podľa neho vznikajú v odlišnom regulačnom, technologickom a kultúrnom prostredí. Tvrdí, že softvérové platformy, služby a prepojenia, ktoré sú v Číne bežné, „nemajú svoj ekvivalent“ v Európe, a preto by sa museli pre európsky trh kompletne prebudovať. To však neobstojí. Po prvé, množstvo čínskych značiek, vrátane startupov ako Nio či Xpeng, ale aj etablovaných ako BYD a MG , bez problémov prenieslo svoje technológie, platformy a celé autá do Európy. Ak sa softvér a konektivita naozaj musia upraviť, potom je to technická úloha, nie osudová prekážka.

Inými slovami, technológie sú „neprenosné“ len vtedy, keď to niekomu vyhovuje. A v tomto prípade to vyhovuje Volkswagenu , aby nemusel vysvetľovať, prečo si európsky zákazník nezaslúži rovnako dobré a lacné auto ako ten čínsky. Nie, problém nie je technický. Problém je v ekonomike značky a vo vnútornej konkurencii. Ak by čínsky VW ID.3 prišiel do Európy za 22-tisíc eur, bol by to konečný úder pre ten istý model, ktorý vyrába závod v Zwickau a predáva za 36-tisíc. Európske závody by museli znižovať ceny, prepúšťať alebo zatvárať. A to je niečo, čo si VW, aj politicky, nemôže dovoliť. Nie kvôli zákazníkovi, ale kvôli vlastnej štruktúre, odborom, ziskovým maržiam a predajným plánom.
Zákazník ako rukojemník
Brandstätter vo svojej obhajobe navyše naznačuje, že európsky zákazník vlastne nechce to isté čo čínsky. „V Číne je priemerný vek kupujúceho elektromobilu pod 35 rokov, ide o digitálne natívnych ľudí. V Európe je to 56 rokov a hľadajú tradičné ovládanie a jazdnú dynamiku,“ tvrdí. Znie to trochu ako urážka. Áno, Európa má starnúce obyvateľstvo, ale ak si niekto myslí, že 56-ročný človek nedokáže pochopiť jednoduché dotykové rozhranie alebo si zaslúži platiť dvojnásobok len preto, že je z iného kontinentu, je to arogancia.

Európsky zákazník teda nie je neschopný, je len rukojemníkom biznis stratégie. VW mu totiž neponúka auto, ktoré by si mohol dovoliť, ale auto, ktoré si má dovoliť, lebo tak to vychádza v „exceli“. A keď to nevyjde, na vine bude Európska únia, Čína, elektromobilita ako taká, trh, alebo novinári. Všetci, len nie samotná značka. Zákazník – mladý či starý – chce pritom len kvalitné a cenovo férové auto. Nie každé tlačidlo musí byť dotykové, no ani to neznamená, že ID.3 za 18-tisíc eur je nevhodný pre Európu.
Regionalizácia ako nový protekcionizmus
Ďalším argumentom, ktorým VW ospravedlňuje svoje rozhodnutie, je „regionalizácia“. Brandstätter tvrdí, že „globálny automobilový biznis sa fragmentuje a čoraz viac produktov a technológií bude viazaných na regióny“, čo má priniesť odolnosť a efektivitu. To však v preklade znamená len toľko, že VW si chce uchrániť svoje domáce trhy pred vlastnou čínskou konkurenciou. A zároveň dúfa, že im to prejde. Ak totiž začne dovážať autá z Číny, čelí dvom problémom – zákazníci si začnú klásť nepríjemné otázky o cenách a odbory o budúcnosti fabriky v Emdene či Zwickau.

Záver je teda zrejmý. Volkswagen vyrába v Číne elektromobily, ktoré sú lacnejšie a možno aj kvalitnejšie a modernejšie než tie, ktoré predáva doma. A zároveň tvrdí, že ich nemôže doviezť, lebo by ich zákazníci nechceli alebo sa nedali homologizovať. V realite ale možno ide o jednoduchú matematiku. Značka sa chráni pred sebou samou. A namiesto toho, aby zákazníkovi ponúkla najlepšiu možnú hodnotu za peniaze, radšej mu predá kompromis a ešte mu vysvetlí, že je to v jeho záujme. Možno aj preto nedávno Volkswgen súdnou cestou zakročil proti podnikateľským snahám dovážať čínske modely do Európy individuálne. Už dovezené exempláre zabavil s posvätením súdu.