Renault na prelome 90. rokov prechádzal érou odvahy. Pod vedením dizajnérskeho mága Patricka Le Quémenta vznikali autá, ktoré sa nebáli provokovať – Twingo, Mégane I, Laguna I či prichádzajúci Vel Satis. Avantime bol však ešte ambicióznejší. Le Quément chcel vytvoriť koncept, ktorý nebude patriť do žiadnej existujúcej kategórie. „Chceme novú formu mobility,“ znel interný slogan. Výsledkom bolo „coupé space“ – dvojdverové kupé s priestorom veľkého MPV, ktorého cieľom bolo osloviť ľudí, ktorí už nepotrebujú rodinné MPV Espace s troma radmi sedadiel, ale nechcú prísť o pohodlie a komfort jednopriestorovej karosérie.
Koncept vznikol na platforme druhej generácie Espace, pričom výrobu dostala na starosti Matra, podobne ako predchádzajúce generácie Espace. Už tu sa začali prvé problémy. Matra sa spoliehala na staršie technológie výroby, lenže Avantime potreboval viac. Kombinácia hliníka, kompozitov, obrovských sklenených plôch, dvojfarebného lakovania či potreba dosiahnuť vysokú tuhosť a presnosť karosérie, si vyžadovala zásadné úpravy montážnych liniek. Sériová výroba sa preto neustále posúvala a premiéra meškala. Navyše v čase, keď dopyt po veľkých MPV začal pomaly, ale isto klesať a Európou sa začala šíriť mánia SUV.
Jedným z najodvážnejších riešení boli obrovské dvojité dvere s neštandardnými závesmi „double-kinematic“. Aby sa dali otvoriť aj na stiesnenom parkovisku, museli sa pohybovať v zložitej dráhe, takmer „odskočiť“ od karosérie a až potom sa otvoriť. Mechanizmus bol komplikovaný, drahý a náročný na presné nastavenie. Montáž dverí trvala neúmerne dlho, no aj tak majiteľov viac potrápili než potešili. Vysoká poloha za volantom, veľké presklené plochy, vďaka ktorým ste sa cítili ako vo výklade, tiež nevyhovovala každému. S futuristickým a zároveň luxusným zjavom interiéru neladili niektoré detaily. Napríklad páčky na stĺpiku riadenia z lacného Clia. Bola to imidžová chyba, ktorú si nemohli zákazníci nevšimnúť.
Technikou tiež Avantime nevytŕčal z radu. Ponúkal veľký zážihový šesťvalec, 3.0 V6 (152 kW) alebo 4-valec 2,0 Turbo a neskôr aj turbodiesel 2.2 dCi. Štvorvalce však boli na hmotnosť 1,7 tony slabé a 6-valec zasa príliš smädný. Bežne si „potiahol“ aj 14 litrov benzínu na 100 km. Jazdnými vlastnosťami sa Avantime podobal skôr na MPV než na kupé a po stiahnutí okien jediným tlačidlom zasa vyčaroval pre štvorčlennú posádku pocit z akéhosi polokabrioletu. Jednoducho, Avantime nebol ani ryba, ani rak. A aj na to doplatil. Ten, kto chcel športové kupé, si Avantime nekúpil, pretože bol v skutočnosti vysokým MPV, a ten, kto chcel MPV, nemal o Avantime záujem, pretože mal len štyri sedadlá a dvoje dvere – ako kupé.
Kombinácia meškajúcej premiéry, vysokej ceny, nepochopeného konceptu, problémov s kvalitou a prudko sa meniacich trendov na trhu bola pre Avantime smrtiacim kokteilom. Za čosi vyše tri roky vzniklo len 8 557 kusov, menej ako z Ferrari Testarossa (9 939 kusov). Renault ukončil produkciu v tichosti už v roku 2003, takže Avantime sa nedožil ani faceliftu, plánovaného na rok 2004. To nakoniec zabilo aj samotnú Matru. Renault totiž preniesol výrobu tretej generácie Espace kvôli zníženiu nákladov na vlastné linky, a tak nebolo v Romorantine zrazu čo vyrábať. O čo bol ale vo svojej dobe Avantime väčším prepadákom, o to zaujímavejší môže byť dnes.
Veľa exemplárov sa z neho totiž nezachovalo, hoci mierili do garáží majetnejších klientov. Na ceste je skutočnou raritou a v podstate aj v autobazároch. Teraz sa ale jeden slušný kúsok predsa len objavil. Ide o atypickú kombináciu modro-striebornej karosérie, čierno-béžového interiéru, najvyššej úrovne vybavenia Privilege a 6-valca 3,0 V6 spojeného s manuálnou prevodovkou. Dnes čosi nemysliteľné. Na odometri má exemplár vyrobený v roku 2002 relatívne skromných 112 500 km. Na palube nájdete okrem koženého čalúnenie, CD prehrávač, elektricky ovládané a vyhrievané sedadlá, dvojzónovú klimatizáciu či tempomat a štartovanie tlačidlom. Na cestu si náš Avantime svieti xenónovými reflektormi. Predávajúci si za túto kuriozitu pýta 13 500 eur. Tak ako, dali by ste sa na to?