Myšlienka, že stačí priložiť čítačku k pneumatike a okamžite zistiť, koľko kilometrov má za sebou alebo aká hlboká je dezénová drážka, je zaujímavá najmä preto, že sľubuje „poriadok v údajoch“, ktoré dnes často zostávajú roztrúsené medzi servisnými protokolmi, flotilovými tabuľkami a pamäťou vodičov. V centre pozornosti je technológia RFID (Radio Frequency Identification), teda bezkontaktnej identifikácie pomocou rádiových vĺn.
V budúcnosti by mohla dať každej pneumatike vlastnú „digitálnu identitu“ a výrazne zjednodušiť jej sledovanie počas celej životnosti. Otázkou však zostáva, či sa z konceptu stane povinný štandard v celej Európskej únii, alebo ostane predovšetkým dobrovoľným nástrojom pre vybrané segmenty trhu.
Impulz pôvodne prichádzal z environmentálnej agendy. Pneumatiky patria medzi výrobky, pri ktorých sa v Európe čoraz viac zdôrazňuje potreba lepšej vysledovateľnosti, dlhšej životnosti, správnej údržby a tiež transparentnosti informácií o výrobku. Digitalizácia by mohla uľahčiť kontrolu toho, čo sa s pneumatikou deje po uvedení na trh, ako sa používa, kedy sa mení a či sa s ňou nakladá správne. Postupne sa však do popredia dostáva aj čisto prevádzkový prínos, kvôli ktorému tento zlepšovák pokladajú za zaujímavý aj mnohí výrobcovia – správcovia veľkých vozových parkov by získali dokonalá prehľad o stave a používanie pneumatík na ich autách, pričom častokrát môže ísť rádovo o tisíce kolies.
Dôležité je však rozlíšiť, čo RFID v skutočnosti dokáže. Typický pasívny RFID čip je najmä nosičom identifikátora, ktorý po načítaní odkazuje na záznam v databáze výrobcu, servisu alebo flotilového operátora. Sám osebe nemeria ani kilometre, ani dezén. Údaj o najazdenej vzdialenosti či miere opotrebenia vzniká až kombináciou ďalších dát – môže ísť o telematiku vozidla, servisné merania hĺbky dezénu, prípadne špecializované senzory integrované priamo v pneumatike alebo v kolese. RFID je v takomto modeli skôr stabilným kľúčom, ktorý zabezpečí, že všetky údaje sa priradia k správnemu kusu.
Pre prevádzkovateľov flotíl by bol cenný nielen odhad opotrebenia, ale aj história montáží, rotácií medzi nápravami, počet opráv, tlakové incidenty, vystavenie extrémnemu zaťaženiu, dátum a miesto výroby, špecifikácia zmesi či trieda valivého odporu. Zároveň však platí, že čím širší rozsah dát, tým vyššie nároky na zber, štandardizáciu, kybernetickú bezpečnosť a správu prístupových práv. V prípade kilometrov navyše vzniká citlivá téma vlastníctva údajov – či patria prevádzkovateľovi (majiteľovi) vozidla, servisu alebo výrobcovi.
Aj preto dnes nie je isté, či sa RFID čip v každej pneumatike stane povinnosťou. Zámer smeruje k väčšej transparentnosti a sledovateľnosti, no konkrétna podoba – vrátane toho, aké údaje sa budú musieť evidovať a akou technológiou – je stále predmetom diskusií. V praxi sa tak môže stať, že časť výrobcov a prevádzkovateľov zavedie systém dobrovoľne, kým iní budú čakať na jasné pravidlá a jednotné technické štandardy, ktoré zabránia fragmentácii trhu.