Malý Hornet si našiel svojich priaznivcov po celom svete, no ako čas plynul, menili sa na ňom rôzne komponenty, až nakoniec prišiel úplne nový Hornet a na ten starý sa podobalo skutočne iba jeho meno. Aby toho nebolo málo, potenciálnym zákazníkom motal hlavu aj jeho silnejší brat s motorom z Fireblada. Stavbou a zameraním viac-menej veľmi podobné motorky, šlo už len o to, či sa zákazník rozhodne chovať väčšie, alebo menšie stádo divokých koní. Ibaže týmto príjemne stráveným chvíľkam odzvonilo. Na pľac prišiel zbrusu nový naháč a nejeden motorkár si večer od hanby búchal hlavu o stenu, kým si zvykol, že pri rozhovoroch s kamarátmi už nesmie používať označenie „veľký Hornet“.
Foto: MOTOhouse
Lenže, čo si teraz vybrať? Ktorý z týchto dvoch rivalov spoza vrát jednej továrne bude pre mňa lepší? Na to sme sa chceli opýtať v predajni Hondy, len sme akosi zle trafili dvere a fotky z tohto omylu vás budú sprevádzať naším testom.
Stojím pred Hondou a pregĺgam sliny ako Pavlovov pes. Kedy už, kedy už? Vedľa na malom parkovisku je pristavený malý žlto–zelený Hornet ovešaný kopou cinkrlátok. Rozmýšľam, či by som si kopu týchto vecičiek navešal aj na svoju (keby som ju vlastnil) a tiež, či by som si na ňu hodil práve túto farbu: je nejaká čudná, sťaby z cirkusu. Kašlať na to, aký má kto vkus, ja dnes odtiaľto odchádzam na CB-čke a malého Horneta nechám na zajtra Romanovi. Vtom sa otvoria dvere a na parkovisko prichádza usmiaty „Hergi“ s kľúčom v ruke. „Tuto mi to podpíš a utekaj, aby si to domov stihol ešte za svetla,“ vraví a zasúva kľúč do toho divného Horneta. Totóóók? Trošku sklamaný sklápam uši, sadám na to žlto-zelené čudo a silné buchnutie stojanu, ktorý sa práve zaklapol, dáva hlasnú bodku za mojím snom o ceste domov na CB1000R. Je to v háji. Akú motorku kto prevezme, na takej bude jazdiť celý test a na tej „susedovej“ sa zvezie len na skúšku, letí mi hlavou naša dohoda. To som zase raz niečo vymyslel.
Otáčam kľúčom s príveskom, na ktorom sa hompáľa gumený sršeň a prístrojovka učupená pod maličkým veterným štítkom, predvádza svoje tradičné, už sto krát videné divadlo. Mimochodom, gumený sršeň na kľúčiku, podblatník v laku, živicové nálepky na nádrži a hlavne sedlo z alkantary s vyšitým sršňom patrí do príplatkového kitu za 450 eur.
Foto: MOTOhouse
Tak, sršeň poďme nato! Dnes už čiernym palcom na kedysi bielych rukaviciach stláčam kúzelné tlačidlo hondieho defibrilátora a nestíham sa čudovať. Aj keď som zvuk malého (dnes vlastne jediného) Horneta počul už veľakrát, som znova príjemne prekvapený hlasným prejavom tohto stroja. Zvuk sa valí z trochu divne vyzerajúcej koncovky a akoby vravel: „Dosť bolo urážok, teraz ti ukážem, čo v sebe skrývam a o týždeň budeš ešte plakať, že ma nemáš doma, pako! Čím už ma ty môžeš prekvapiť, však sa na seba pozri, priamo na čele máš nalepené krídlo patriace Honde, budeš sa naťahovať rovnako ako všetky ostatné žuvačky s týmto znakom. Radšej sa pevne drž, aby si sa nepo…, ty frajer.“ „Čo je?“ Ukončuje našu výmenu názorov Hergi, ktorý tu ešte stále stojí a čaká, kým konečne vypadnem.
Nič, už letím. Tlmená rana v prevodovke pri zaklapnutí jednotky dáva tušiť, že toto bude predsa len trošičku iné zvezenie, na aké som bol u Hondy vždy zvyknutý. Alebo to bude niečo úplne iné, niečo, čo som s touto značkou ešte nazažil, alebo som to vlastne ešte nezažil nikdy. To je paráda, rev motora sa ozýva medzi vysokými budovami a vystrašené tváre ľudí uskakujúcich z cesty ma začínajú baviť. S plastovým lomozom zaklápam čierne plexi na prilbe, kde sa budú odrážať všetky výjavy nasledujúceho týždňa s nádychom tmavších farieb, akoby našepkávajúcich, že jazda v meste bude predsa len v znamení temnoty a odvrátenej tváre dobra.
Foto: MOTOhouse
„S prilbou a na tej motorke vyzeráte super,“ kričí silnejšia vrátnička, ktorá dnes ťahá službu pri bráne. „Strč sa a stúpaj otvoriť tie vráta!“ Ou, však som vravel, že Hornet vás zmení a pomaly pošliape aj tie najposlednejšie zvyšky dobrej výchovy. Lenže reparáty zo správania neexistujú, beztak už driem šestkový motor, pochádzajúci z CBR600RR, na výpadovke z Bratislavy a mierim do kraja posiateho množstvom zákrut a ciest tiahnucich sa dolinami plnými tej najzelenšej trávy, nemo sledujúcej odfláknutú prácu cestárov.
Lenže to si ešte chvíľku počkám, do zaujímavejšieho kraja je to predsa len aspoň dvesto kilometrov, z ktorých väčšina vedie diaľnicou. Zdá sa mi, akoby som sa valil ukrutnou rýchlosťou, vzduch hviždí na všetkých hranách prilby a miestami mám pocit, že mi snáď ide odtrhnúť hlavu. Ibaže pravda je úplne iná. Stopäťdesiat sa mi niekedy zdalo už neznesiteľných, stotridsať bolo na hrane, a veru, nie raz som sa pristihol, že ideálna diaľničná rýchlosť pre moju vysokú postavu je okolo čísla 120. Nepomáha mi ani príplatkový veterný štítok, holt, je to naháč a ja som dlháň, kombinácia predurčujúca prehru v boji s vetrom.
Naopak, pochvaľujem si brzdy. Predné radiálky s dvojpiestikovými strmeňmi vždy spoľahlivo zatiahnu koňom uzdu, keď sa na začiatku predbiehacieho manévra znenazdajky objaví vedľa ďalšie auto. Tak sme krásne premostili na funkciu spätných zrkadiel, ktoré sú katastrofálne. Myslel som, že to už nemôže byť horšie až do chvíle, kým som sa nezviezol na CB1000R, tam sú zrkadlá fakt asi len na to, aby motorka splnila normy a mohla sa vôbec na bežných komunikáciách používať.
S každým pribúdajúcim diaľničným kilometrom ubúda chuť zdržovať sa tu dlhšie, ako je nutné. Čas je dobrý, Oskar svieti vysoko na modrej oblohe, a ja blikaním pravej smerovky opúšťam túto asfaltovú mučiareň. Cesta sa razom zvlní a jazda popod košaté jablone dostáva úplne iný rozmer. Na chvíľku ešte zastavujem. Z kávy idem do kolien, a tak len s minerálkou v ruke krúžim okolo tohto krikľavého diablovho vynálezu, ktorý ma od prvého naštartovania neprestáva udivovať.
Foto: MOTOhouse
Zadná časť je vlastne len podsedlovka, žiadne zbytočnosti, a hoci som túto motorku videl už nespočetnekrát, stále ma tým zvláštnym chvostom dokáže upútať. A vôbec, celá. Je to taká veľká hruda železa a absolútne mi nepripadá malá alebo mierumilovná. Je to zlobor ako všetky naháče. Zo zvedavosti ešte vŕtam do tohto zvláštneho sedla za príplatok. Vyzerá pekne, lenže ako som neskôr zistil, keď zmokne, nasaje do seba vodu a trvá mu dosť dlho, kým uschne. Kým kamaráti budú na dážď po dvoch dňoch spomínať už len pri večernom prezeraní alpských fotiek, vy budete ešte stále zosadať s mokrým zadkom. Musíme však povedať, že toto sedlo je súčasťou kitu, ktorý som už spomenul. Ak si ho teda kupujete neskôr, ostane vám klasické sedlo doma a ak chcete už nový kúsok, nahodený v týchto čačkárňach, dostanete k nemu aj klasické sedlo. Takže je potom len na vás, s ktorým sa vyberiete do sveta a ktoré ostane sedieť doma v garáži.
Pri posledných dúškoch vyprchanej vody pátram po funkciách prístrojovky. Je to klasika, digitálny displej ukazuje rýchlosť, teplotu chladiacej kvapaliny, množstvo paliva v nádrži a aktuálny čas, ktorý vám bude na tejto mašine ubiehať akosi rýchlejšie. Otáčkomer je klasický analógový, a tým pádom stačí napísať, že sa číta dobre a ďalšie úvahy na jeho adresu nie sú potrebné. Menší ľavý displej dáva info o dvoch tripoch A a B, a tiež o celkovom počte najazdených kilometrov. Dovolím si tvrdiť, že už menej potrebné údaje sú stopky a odpočítavanie kilometrov, ale budiš.
Teplota kvapaliny za tú chvíľku nijako extrémne neklesla, zahadzujem fľašu (do koša) a poďme ďalej. Od tejto chvíle už celý čas blúdim len po okresných cestách, tu sa motor s výkonom 101 koní pri dvanástich tisíckach otáčok cíti najlepšie. V nižších otáčkach ochotne prebehne mestom, prípadne krajinou počas nedeľnej vychádzky s priateľkou, od osem tisíc už priostrí a vháňa do žíl pilota adrenalín. A aj keď v okamihoch, kedy sa cestárska pasca objaví na poslednú chvíľu, je prejazd tvrdší, stále je to v norme a pohode. Určite však hľadajte radšej kvalitné cesty s dobrým povrchom, kde sa tento stroj cíti ako ryba vo vode. Veď so svojou slušnou váhou s náplňami, ktorá je 198 kg, by ste pre ňu márne hľadali lepšiu „pôdu“.
Foto: MOTOhouse
CB1000R
Áno, bol som pri tom. Osobne. Keď som ju uvidel naživo na slávnostnom ceremoniáli v novembri 2007 v Miláne, neveril som vlastným očiam, čo páni z Hondy pustili do sveta. Veľmi ma prekvapili. V dobrom. Toto som nečakal. Po malom Hornetovi sa aj jeho veľký brat dočkal nového šatu. A keby len šatu. Neostal kameň na kameni. V podstate je to zbrusu nová motorka s veľmi, naozaj veľmi príťažlivým dizajnom. Ani technicky neostala dnešnej dobe nič dlžná. Plne nastaviteľný podvozok s prednou USD vidlicou a radiálnymi brzdami, prístrojovka ako z vesmírnej lode Enterprise, letmo uchytené zadné koleso, motor z Fireblada vyladený na 125 koní a 99 Nm a celková hmotnosť s náplňami 217 kg. To sú papierové údaje, ktoré čo to napovedia. Ale ani vo sne by mi nenapadlo, že by som ju mohol len tak prevetrať. Lenže aj sny sa niekedy plnia, takže ju mám v ruke na celý, dlhý a nádherný týždeň. Nádhernú Hondu CB1000 odetú v bielom šate. Ten jej pristane asi najviac zo všetkých farieb, ktoré Honda ponúka.
Foto: MOTOhouse
Musím povedať, že pred litrovým naháčom som mal trocha rešpekt, predsa len motor z Fireblada niečo dokáže. Takže prvé kilometre na nej zvládam veľmi komorným tempom, k čomu mi dopomáha aj začínajúci dážď. Aspoň mám čas v kľude sa s ňou zoznámiť a pokecať. Prístrojovka, ako som už písal, je v súlade s najnovšími trendmi a ponúka všetky dôležité info (keď zapnete moto, prístrojovka sa rozsvieti namodro ako výherný automat a „očekuje“ všetky funkcie). Privítal by som tam navyše ukazovateľ zaradeného stupňa (viaceré moto ho majú v základe), ináč jej niet čo vytknúť. Akurát za dažďa sa horšie číta, pretože na displeji sa drží voda. Všetky ovládače vám ihneď padnú do ruky a nemusíte nič hľadať. Jediné, čo hľadáte, je výhľad v spätných zrkadlách. Ten nájdete len s veľkým úsilím a to tak, že si zarazíte lakte do boku a ešte sa aj ohnete, aby bolo niečo vidno. Ale čo tam po výhľade vzadu, však predo mnou sa črtá nádherná kľukatá cesta a už je aj suchá, takže ťahám za plyn a hor sa do kolien. Musím povedať, že motor je v skutku dobre naladený – tak honďácky, priateľsky. Nieže by neťahal, tak to nie, čierne čiary na asfalte nechávam na počkanie, ale nemá nikde žiadnu výraznú dieru, žiadny skok. Vždy, keď potrebujem výkon, je tam. Je to možno ešte lepšie ako na superšporte, pretože tie kone sú o niečo nižšie. Stačí len otočiť plyn a vystreliť dopredu. O sekundu je všetko za vami. Mne osobne sa to páči a dobre si s ňou rozumiem. Niektorí by možno chceli niečo ešte ostrejšie a výbušnejšie, ale majstri od Hondy dobre vedia, čo chce väčšina zákazníkov.
Foto: MOTOhouse
Pokrútená cesta je to pravé, kde sa CB-čka cíti najlepšie. Odpruženie, resp. celý podvozok je príjemne tuhý, no nie tak, aby vo vás vytriasol všetky kosti. Nerovnosti filtruje presne tak, ako by ste to od nej čakali. Proste máte pocit bezpečia, akoby vás nič nemohlo vyviesť z rovnováhy (pritom je motorka vcelku krátka, má rázvor 1445 mm). Ako dobre sa cíti na zakrútených cestách, o to horšie je to na diaľnici. Ochrana pred vetrom je minimálna, aj keď do 130 to celkom ide, ale nad 150 je to boj. Pozícia jazdca je vzpriamená, a pokiaľ chcete svišťať s vetrom o preteky, chce to zaľahnúť za prístrojový panel. Skúšal som, pokiaľ to vydržím, ale pri 180 km/h som si povedal, že to nestojí za to. Je to proste naháč so všetkým, čo k nemu patrí. Do konca týždňa volím už len okresné, pekne pokrútené cesty. Jazda v meste je jedna veľká zábava. Nie som z tých, čo robia po meste bordel, ale na tejto motorke to ide celkom ľahko. Jednotka alebo aj dvojka, potiahnuť za plyn a mierite do nebies. Zatiahnuť za prednú a… Tento model má ABS, takže na prvom mieste je bezpečnosť a až potom chuligánstvo. Ale zaberá až na poslednú chvíľu a prejde dosť času, kým si uvedomíte, že ho tam máte. Ja som z tých, čo uprednostnia bezpečnosť pred parádou po prednom. Ale to som ja a komu sa to nepáči, má možnosť voľby aj bez ABS. Je to len na vás.
Ešte jedna maličkosť mi napadla. Spolujazdec. No, sedadlo pre neho resp. pre ňu by tu bolo. Ale to je všetko. Je krátke a nemá madlá. Svoju polovičku radšej povozte len po meste, ináč by ste ju mohli niekde stratiť, a to by bola predsa škoda.
Foto: MOTOhouse
Honda CB1000R je podľa mňa dosť individuálna motorka. Ale páči sa každému ? Musím povedať, že táto moto mi celkom sadla. Mám rád plnú porciu výkonu, kedykoľvek sa mi zachce. A to mi Honda CB1000 R ponúka. Spolu s „ľúbivým“ a na Hondu odvážnym dizajnom máte v rukách ostrú, a zároveň zamatovo jemnú zbraň. Konkurencia by mala mať hlavu v smútku, pretože táto moto má v rukáve všetky tromfy.
Verdikt
Obaja sa zhodujeme na tom, že nech je CB1000R akokoľvek vyladená strojovňa ponúkajúca brutálny výkon hádam ešte pred samotným naštartovaním, a v neposlednom rade s brutálnym dizajnom z akéhokoľvek uhla, do garáže by sme brali radšej Horneta. Je to oveľa všestrannejšia motorka. Bez námietok si na zadné sedlo vylezie aj spolujazdkyňa, ktorá sa môže držať madiel a bez strachu z pádu obsedí aj stovky kilometrov.
O zábavu určite nebudete ochudobnení, veď stačí trošičku „zaspojkovať“ a môžete sa oddávať jazde po zadnom až po strop vašich schopností. Brzdy boli z užívateľského hľadiska lepšie na CB1000R, keďže sú vybavené systémom ABS, a Roman bol spokojný. Mne sa zase zdali mdlé a viac ma oslovili práve tie ostrejšie z Horneta.
Ak nechcete Horneta špatiť držiakmi kufrov, postačia kapsy a s tankvakom môžete spokojne vyraziť na dovolenku vo dvojici. To sa už o CB1000R povedať nedá a pravdupovediac, bol som rád, keď si ju Roman po dvoch dňoch bral naspäť k sebe. No a obaja sme boli najradšej, keď sme ju celú v jednom kuse vracali späť do Hondy. CB1000R neustále pokúša a dobiedza. Ak by sme sa vozili len mestom, sami a iba sem-tam vyrazili niekde mimo okres, brali by sme ju. Lenže, bohužiaľ, (zatiaľ) nie sme takí bohatí, aby sme si mohli dovoliť mať v garáži len takto jednostranne zameranú, aj keď výbornú motorku.
Na záver chceme ešte dodať veľké ĎAKUJEM obchodno – zábavnému centru MAX v Poprade, za to, že nám umožnili fotiť a tiež sa popreháňať pod ich strechou. Dakujeme tiež ich ochotnému personálu, že mali s nami strpenie a pomáhali nám. No a tiež paniam upratovačkám, ktoré to na druhý deň určite nemali ľahké. Dakujeme!
Volkswagen
Škoda
Kia
Hyundai
Nissan
Citroen
Toyota
Suzuki
Honda