Čierna nedeľa 20. mája 1973 sa zapísala do histórie veľkými písmenami

Bola to tragédia a zároveň memento pre všetkých, ktorí mali v tej dobe dočinenie s tak divokými a vlastne skoro v samej prírode sa odohrávajúcimi pretekmi. Bol to šok nielen pre usporiadateľov a jazdcov, ale aj pre divákov. Memento tragickej Monzy je dnes, keď je čoraz častejší trend opúšťať staré klasické okruhy, ešte aktuálnejší.

Tohto roku uplynie práve neskutočných 35 rokov, kedy svet obehla smutná správa – Jarno Saarinen a Renzo Pasolini, majster a vicemajster sveta triedy do 250 ccm 1972, sú mŕtvi. Zahynuli pri tragickej hromadnej havárii na okruhu v Monze, kde sa jazdil 4. pretek svetových cestných majstrovstiev.

Foto: archív Vladimíra Rejdu

Jarno Saarinen a Renzo Pasolini Jarno Saarinen (vľavo) a Renzo Pasolini zahynuli v prvej zákrute.

Táto havária vyvolala v nasledujúcich mesiacoch veľa emócií. Od začiatku 70. rokov totiž výrazne silnel tlak na zlepšenie bezpečnostných podmienok pri pretekoch (nielen v motorkách), ale hlavne v tom čase u ďaleko rýchlejšej formuly 1. V roku 1972 na TT havaroval Gilberto Parlotti na 125-ke a táto tragédia prakticky znamenala koniec TT ako pretekov majstrovstiev sveta. Pravda, TT boli vyradené definitívne z kalendára až v roku 1977, ale od roku 1973 na nej neštartovala žiadna zahraničná hviezda z MS – teda okrem TT špecialistov, teda jazdcov tzv. „starej školy“.

Monza 1973 vtedy predovšetkým ukázala obrovský rozpor medzi bezpečnostnými opatreniami pre autá a motorky! Čo je vec, na ktorú by sme mali neustále myslieť aj dnes. Poďme si teda pripomenúť, ako to vlastne v roku 1973 bolo.

Trochu histórie

Po menšej kríze cestných MS (odchod japonských tovární, zmeny technických predpisov, menší dopyt po motorkách atď.) sa rok 1973 mohol zapísať ako ďalší veľký míľnik v rozsiahlej histórii Grand Prix. Síce sa zapísal, ale bohužiaľ nie tak, ako sa očakávalo. Továreň Yamaha ohlásila svoj návrat a ich jediným cieľom bolo získať tituly v triedach 125, 250, 350 a 500 ccm. Zaujímavú stratégiu vo vyšších triedach jej umožňoval bodovací systém. Bolo vypísaných 12 majstrovských pretekov, ale do výsledkov sa započítavalo len sedem najlepších. Takže napríklad v dvestopäťde­siatkach stačilo na titul šesť víťazstiev, potom sa prešlo do tristopäťdesiatiek a tu bolo možné opäť šesťkrát zvíťaziť.

Táto stratégia bola určená hlavne pre novú hviezdu – Jarna Saarinena, ktorý chcel počas jednej sezóny získať tri tituly a kompletne ovládnuť cestné preteky! Absolútne nasadenie mal mať len v triede najsledovanejšej, teda v pollitroch. Cieľ bol jasný, po rokoch zosadiť MV Agustu a prvýkrát získať titul pre dvojtakt.

Foto: archív Vladimíra Rejdu

Jarno Saarinen 1972 Jarno Saarinen počas sezóny 1972.

Yamaha nasadila na 125-ky Kenta Anderssona, pre vyššie kubatúry Jarna Saarinena (v tom čase asi najlepšieho svetového jazdca) a Hidea Kanayu. Jej zbraň mala označenie OW19 – radový štvorvalec, cca 90 k/10 000 o­t./min. Oproti MV Aguste drvivá zbraň. Talianska značka mala navyše problémy. Štrajky, ale hlavne Ago sa nechcel rozlúčiť so svojím obľúbeným trojvalcom (so štvorvalcom s objemom 433 ccm spočiatku jazdil Phil Read), čo sa mu na konci sezóny 1972 nevyplatilo a božský Giacomo Agostini titul stratil. U MV ho síce utešovali, že Yamaha bude trpieť detskými chorobami, takže rok 1973 bez problémov zvládnu, aj keď budú mať vďaka sklzu továrne nové Agusty predsa len trochu meškanie.

A ako to nakoniec skončilo? Ku 4. preteku do talianskej Monzy prišla Yamaha ako favorit. V 250-kách suverénne viedli Saarinen a Kanaya (3× double), maximálny bodový zisk. V pollitroch viedol Saarinen (30 bodov – 2 víťazstvá) pred Readom (27 bodov – 1 víťazstvo), tretí Kanaya (22 bodov). A Agostiny – jedna veľká smutná nula. Nedošiel ani jeden z predchádzajúcich pretekov. Všetko teda bolo pripravené k veľkému divadlu na kultovom talianskom okruhu, kde mal byť Agostiny pokorený pred svojimi domácimi divákmi.

20. máj 1973 – Grand Premio del Nazione / Taliansko Monza

Monza je jeden z najstarších okruhov na svete, ktorý bol postavený a prevádzkovaný od roku 1922. Veľmi rýchly okruh dlhý 5750 metrov, kde sa stalo aj mnoho závažných havárií s tragickými následkami. Najznámejšie zákruty – Veľká (Curva Grande), Lesmo a Parabolica. V roku 1973 dostala Curva Grande nový povrch, ktorý … o tom ale viac až v analýze havárie.

Za krásneho počasia sa už dopoludnia odjazdili bez väčších problémov dva preteky. V triedach 50 a 125 cm3 zvíťazili favoriti – Jan De Vries a Kent Andersson. Potom nasledovala klasická dvojhodinová pauza. Až potom mali prísť na rad tie skutočné preteky, ktoré temperamentný Taliani dovedú do varu. Tristopäťdesiatky. Nádherný súboj dvoch Talianov o víťazstvo. Giacomo Agostini s MV a Renzo Pasolini s novým Harleyom-Davidsonom Aermacchi. Paso odpadol pre poruchu nového motora a Ago zvíťazil. Už tu sa vyskytol problém, päť kôl pred koncom na treťom mieste jazdiaci Walter Villa s Benelli halí okruh do hmly, bohužiaľ olejovej. Kolo pred cieľom zastavuje vo svojom boxe, ale je poslaný opäť na trať s tým, že ostáva len jedno kolo. Prichádza dokonca piaty.

Foto: archív Vladimíra Rejdu

Renzo Pasolini Renzo Pasolini na motocykli Harley-Davidson.

Počas ďalšej necelej polhodinky sa na štartovom rošte rovnajú dvestopäťdesiatky – pole Jarno Saarinen, Hideo Kanaya, Renzo Pasolini, Teuvo Länsivuori, Dieter Braun sú v prvom rade. Presne o 15 hodine a 17 minúte je odštartované. Za necelú minútu je po všetkom. Monza sa halí do smútočného šatu. Hromadná havária hneď v prvej zákrute po štarte, teda v Curva Grande. Pretek je prerušený a po dlhšom dohadovaní sú dva zvyšné preteky – pollitrov a side – zrušené.

Príčiny

Čo sa vlastne stalo? Prejdime si to postupne. Po havárii prebehlo tlačou mnoho informácií, z ktorých niektoré boli skreslené – napríklad havária mala byť v Parabolice, dokonca Walter Villa mal byť tretia obeť atď. Pokúsim sa dať dokopy fakty, a tak sa čo najviac priblížiť skutočnosti (to viete, vtedy ešte neboli v každej zákrute tri TV kamery).

1. Stav okruhu
Veľká zákruta dostala tesne pred pretekami nový povrch. Jarno Saarinen sa hneď po tréningu sťažoval, ale usporiadatelia v tak krátkom časovom úseku na to nereagovali. Zákruta mala na rozdiel od zvyšnej trate, ktorá bola svetlo šedá, čierny povrch. To by nebol až tak veľký problém, ako skôr to, že povrch bol silne zvlnený (až centimetrové rozdiely), a vôbec trať nejako zvláštne kĺzala. Monza bola v tej dobe obklopená zvodidlami tesne pri trati pre motopreteky s balíkmi slamy, šírka 9 metrov – takže nič moc. Táto zákruta sa vtedy jazdila na šestke cca 230–240 km/h!

2. Preteky 350 ccm
Podľa očitých svedkov Benelli Waltera Villyho naozaj silne dymila a strácala olej aj v optimálnej stope. Novinárom a jazdcom, ktorí na stav upozorňovali sa usporiadatelia vyhrážali vykázaním a políciou. Na okruhu malo byť niekoľko ďalších olejových stôp, pretože Walter nemohol ísť len v ideálnej stope, mal problémy pri brzdení a prejazdoch. Vedenie preteku ho malo odvolať čiernou vlajkou, tu sa asi stala chyba.

3. Inšpekcia trate po pretekoch 350 ccm
Medzi oboma triedami bolo relatívne málo času, inšpekcia prebehla v športovom aute De Tomaso. Letom svetom – O. K.! Traťoví komisári nehlásili žiadny problém. Dráha bola teda vyhovujúca.

4. Jazdecká chyba Renza Pasoliniho
Jedna z príčin, ku ktorej dospela komisia. Táto skutočnosť stojí za zamyslenie, pretože Renzo bol asi jediný, kto o oleji na trati nevedel. Aj keď v 350-kach štartoval, odpadol ešte predtým, ako sa olej na dráhe objavil. Mohlo sa stať toto. Dieter Braun o oleji vedel, takže Veľkú zákrutu nachádzal úplne inou stopou a na päťke, teda podstatne pomalšie než bolo zvykom. Takýmto manévrom bol asi Renzo máličko rozhodený a pri predbiehacom manévri došlo k tragickému šmyku.
 
5. Zadretý motor H-D Aermacchi Renza Pasoliniho
Čo bolo nakoniec alibisticky potvrdené ako hlavná príčina havárie! Pravda je, že pravý piest bol naozaj zadretý. Ale je otázkou, kedy sa zadrel. Mohol sa totiž zadrieť až po šmyku, keď sa zadné koleso odľahčilo a motor sa pretočil. Tu je aj jadro problému, pretože nové motory H-D boli nasadené prvýkrát. Predtým tieto motorky jazdili so vzduchom chladeným motorom, teraz sa však chladili vodou. A práve nedostatočné zohriatie motora pred štartom mohlo byť v plnej záťaži príčinou zadretia.

Dôsledok

Po štarte viedol Braun, vo Veľkej zákrute dostáva na druhom mieste jazdiaci Pasolini šmyk. Stretne sa so Saarinenom, ktorý ide tesne za ním. Obaja narážajú do balíkov – a odrážajú sa späť! Kanaya sa síce ešte stačil vyhnúť, ale končí aj tak vo zvodidlách. Odrazené tela a stroje vytvárajú nepriepustnú prekážku. Ďalších jedenásť jazdcov padá, ale väčšina z nich stroj radšej sama položí. Už nie je kadiaľ prejsť.

Braun nič netuší a pokračuje v plnom tempe pred Mariom Legom a Robertom Gallinom, ktorí mali dobrý štart, a tak stihli len zaregistrovať pád, ale nie apokalypsu, ktorá vypukla. Celá Curva Grande je pokrytá troskami pretekárskej techniky, telami jazdcov a celá je v ohni! Plné nádrže dokončia dielo skazy. Signalizácia stále žiadna!

Bilancia nehody je krutá – Jarno Saarinen a Renzo Pasolini boli na mieste mŕtvi, Walter Villa so zlomenou nohou a s ťažkým šokom bol prevezený do nemocnice. Ďalší jazdci – Hideo Kanaya, Charles Mortimer, Viktor Palomo, Börje Jansson, Fosca Giansanti a ďalších šesť – utrpeli našťastie len povrchové zranenia. Svet sa otriasol hrôzou a celý incident samozrejme hneď druhý deň rozpútal vlnu emócií a diskusií. Téma dňa – bezpečnosť.

8. júla, teda prakticky päťdesiat dní po tejto obrovskej tragédii, sa Monza opäť preslávi ďalším šialeným podnikom, tentoraz talianskymi majstrovstvami juniorov. V triede do 500 ccm zase došlo v Curva Grande k hromadnej kolízii a obetiam na životoch! Pri dvadsať minútovom (!!!) čakaní na sanitku zomreli traja jazdci – Carlo Chionio, Renzo Colombini a Renato Galtrucco. Smutné, však? Preto sa nikto nemôže čudovať, že sa od roku 1983 jazdí šampionát cestných motocyklov už len na automotodromoch.