Je síce pravda, že Vespu predstavila spoločnosť Piaggio až v roku 1946, no jej história siaha ešte o tri roky hlbšie do minulosti. Spája sa s motocyklom pôvodne vyvinutým pre parašutistov. Prototyp s označením MP 5, ktorý vznikol v roku 1943, dostal prezývku Paperino, čo je talianske pomenovanie pre slávneho Káčera Donalda.
Na požiadanie Enrica Piaggia, syna zakladateľa spoločnosti Piaggo, stvoril jej civilnú verziu geniálny letecký konštruktér Corradino D'Ascanio. Prečo práve letecký konštruktér? Spoločnosť Piaggio bola v tom čase najväčším talianskym výrobcom lietadiel. Enrico sa teda obrátil na vlastné vývojové oddelenie.
Čítajte viac Vespa Elettrica: Talianska ‘osa‘ konečne na baterky. A aj ako hybridA keďže D'Ascanio nebol priaznivcom motoriek, projekt zmenil na nepoznanie. Podarilo sa mu splniť do bodky všetky Enricove požiadavky – skonštruovať cenovo dostupný dopravný prostriedok, ktorý dokážu ovládať ľahko ženy i muži a ktorý umožní spoľahlivú prepravu dvoch ľudí bez toho, aby si zašpinili svoje šaty. Jednoducho motocykel, ktorý by opäť postavil vojnou zruinované Taliansko na kolesá.
Letecké znalosti D'Ascania sa prejavili v aerodynamických tvaroch Vespy a zavesení predného kolesa len na jednej strane. Presne tak, ako to majú podvozky lietadiel. Rovnako novátorské bolo umiestnenie motora priamo pri zadnom kolese a samonosná karoséria. Nič však nebolo náhodné. Čiastočná kapotáž chránila posádku a umiestnenie motora vzadu zas vyriešilo problém s nastupovaním aj „hygienou“. Nebolo treba obkročiť nádrž a motor, tak ako to bolo bežné pre vtedajšie motocykle. Priamy prevod kapotovaného motora s výkonom 3,5 koňa zas zbavil Vespu večne špinavej reťaze.
Prototyp prvej Vespy vyrobili v závode Pontedera v apríli 1946. V tom čase mala len strohé kódové označenie MP 6. O jej pomenovanie sa postaral priamo Enrico Piaggio. Keď prvýkrát uvidel je štíhly driek a riadidlá pripomínajúce tykadlá, vykríkol „vespa“. V taliančine to znamená osa.
Po predstavení prvej generácie Vespy, ešte v tom istom mesiaci, sa strhla doslova búrka. Reakcie boli rozpačité. Verejnosť sa rozdelila do dvoch táborov. Na tých, ktorí brali Vespu ako skvelý nápad, a na skeptikov, ktorí je nedávali šancu. Bolo to logické. Dnes nám jej dizajn pripadá úplne samozrejmý, ale v tom čase to bola skutočná revolúcia.
Enrico Piaggio však projektu veril a spustil výrobu prvých dvetisíc kusov. Dodávala sa v dvoch verziách. V normálnej a luxusnej, ktorá mala rýchlomer a bočný stojan. Bolo to dobré rozhodnutie. Skeptici rýchlo vytriezveli. Vespa išla doslova na dračku.
Do troch rokov od začiatku výroby zišlo z liniek celkom 35 000 kusov a po desiatich rokoch produkcie pokrstili v materskom závode Pontedera miliónty exemplár. Produkcia sa čoskoro rozšírila aj do ďalších krajín – Nemecka, Francúzska, Španielska, Veľkej Británie, ale aj Brazílie či Indie.
Po 75 rokoch výroby si Vespa našla devätnásť miliónov zákazníkov. Výrobný program sa však rozšíril. Okrem klasického modelu Vespa PX, vyrábaného prakticky bezo zmien od roku 1978, pribudli modely Vespa ET a vlajková loď Vespa Grandturismo.Hoci spoločnosť prešla za tie roky krízami a kľučky si tu podávali rôzni majitelia či akcionári, Vespa prežila.
Napriek vysokému veku sa nechystá do dôchodku. Stala sa dizajnérskou ikonou, symbolom životného štýlu aj kultúrnym fenoménom, ktorý sa objavoval a objavuje vo filmoch, knihách a reklamách. Čo na tom, že už dnes nemáme tak hlboko do vreciek ako v povojnových časoch.