Asistenčné systémy nás ohrozujú! Tvrdí americký psychiater

Už pri príchode ABS v polovici osemdesiatych rokov sa ukázalo, že vodiči s autami vybavenými protiblokovacím brzdovým systémom mali viac nehôd ako tí, ktorých autá týmto bezpečnostným prvkom vybavené neboli. Paradox? Ani nie. Šoféri totiž radi uveria vo všemohúcnosť nových technológií. Myslia si, že pre nich neplatia fyzikálne zákony. Jednoducho sa spoľahnú, že elektronika vyrieši riziká za nich. Odvtedy však prebehla v automobilovom priemysle doslova elektronická revolúcia. ABS bolo len nevinným začiatkom.

Elektronické systémy sa dnes starajú o monitorovanie chodcov, cyklistov, zvierat, autonómne brzdy brzdia za nás, systémy pre udržiavanie v jazdnom prúde nám bránia opustiť bezpečnú trajektóriu, adaptívne tempomaty udržiavajú bezpečnú vzdialenosť od iných účastníkov cestnej premávky a parkovacie asistenty parkujú pomaly bez nášho pričinenia. Je to pokrok? Nemusí to tak byť. Autá sa síce zmenili, ale ľudský mozog pracuje stále rovnako. A presne na tento problém sa pozrel newyorský klinický psychológ Vatsal G. Thakkar, ktorý je tiež zakladateľom startupu Reimbursify.

Spoliehať sa na elektroniku je nebezpečné

Riziká nových technológií si uvedomil pri parkovaní pred svojím domom. Nešlo o jeho auto, ale o auto jeho manželky. Keď cúval na príjazdovú cestu, nepozeral sa do zrkadiel, len čakal, že sa ozve tón parkovacích senzorov. Zrazu došlo k nárazu. Manželkine auto totiž nebolo parkovacími senzormi vybavené. „Spoliehal som sa na technológiu natoľko, že som manévru prestal venovať pozornosť. Môže to mať nebezpečné dôsledky,“ komentoval americký profesor incident pre New York Times. Jeho obavy len potvrdil prieskum Národného úradu pre bezpečnosť cestnej premávky NHTSA.

Vlaňajšia štatistika totiž ukázala, že hoci sú od minulého roka v USA povinné cúvacie kamery vo všetkých nových autách, počet incidentov pri cúvaní sa v skutočnosti zvýšil. Podobne zlé správy prichádzajú aj z holandskej štúdie Branchemonitor Schadesector 2018 – 2030. Tá konštatuje, že nástup asistenčných systémov má na počet nehôd negatívny vplyv. Ukázalo sa, že pri aute, ktoré je vybavené aspoň štyrmi asistenčnými systémami, je pravdepodobnosť nehody 23 %, kým pri vozidle s menším počtom elektronických pomôcok len 14 %. To znamená, že kým v prvom prípade havaruje jedno z piatich áut, v tom druhom len jedno zo siedmich.

Technológie spôsobujú degradáciu

Podľa amerického profesora sme totiž náchylní vzdávať sa svojich kompetencií v prospech technológií. „To vo mne vyvoláva obavy z plánov urobiť autonómnym všetko okolo nás,“ hovorí. Ako príklad uvádza nehodu autonómneho vozidla spoločnosti Uber, ktoré zrazilo v autonómnom režime chodkyňu, ktorá tlačila večer svoj bicykel cez cestu. Stálo ju to život. „Všetci sa pýtali, ako je možné, že elektronika vozidla vybaveného množstvom radarov a senzorov mohla prehliadnuť prekážku na ceste. Ale len málokto sa zaujímal, prečo zlyhal vodič za volantom?“ Ako vieme, ten sledoval streamovacie stanice na mobilnom telefóne.

Technológie teda spôsobujú degradáciu našej pozornosti. Podľa Thakkara na to stačí aj obyčajná navigácia. Ľudia zadajú cieľovú adresu a spoliehajú sa na to, že ich k nej systém GPS privedie. Tým však klesá koncentrácia a dochádza k zhoršeniu bezpečnosti premávky. Bez dostatočného množstva podnetov totiž človek nedokáže udržiavať pozornosť v dlhšom časovom úseku. Čím je podnetov menej, tým je koncentrácia slabšia. Viac elektronických pomôcok teda znamená menej ostražitosti a dlhšiu reakčnú dobu v prípade krízovej situácie.

Pomôže manuál?

Thakkar upozorňuje, že ľudský mozog rád odfiltruje vonkajšie podnety, ak sa sústredí na niečo iné. Pritom je prekvapený, že sa s týmto aspektom pri presadzovaní nových technológií, vôbec nepočítalo. „Tento typ správania bolo predsa možné predvídať,“ konštatuje Thakkar. A uvádza aj ďalšie príklady, hoci nie zo sveta áut. Napríklad prípad pacientky, ktorá zomrela v USA v roku 2017 po podaní zlého lieku sestričkou. Tá zadala do počítača len prvé dve písmená názvu a vybrala prvý, ktorý jej systém ponúkol. Došlo tak osudnej zámene Versedenu za nebezpečné Vecuronium.

Ako sa dá z tohto bludného kruhu uniknúť, keď počet technológií stále rastie? Podľa Thakkara by pomohli napríklad manuálne prevodovky. Už zapojenie štyroch končatín do procesu riadenia stačí na to, aby naša pozornosť príliš neochabovala. Je to veľmi dôležité, pretože i keď náš mozog nedokáže počítač prekonať v rýchlosti spracovania dát, je v komplexnosti riešenia a vyhodnocovania situácií nenahraditeľný. „Ak jeden z vstupných údajov nie je relevantný, naše kognitívne systémy presunú pozornosť k podstatným informáciám,“ dodáva Thakkar, ktorý sám používa auto s manuálnou prevodovku.