Považujeme ich za samozrejmosť a väčšinou si ani neuvedomujeme, aké sú dôležité. Premýšľali ste však niekedy nad tým, kde sa stierače vlastne vzali a ako sa odlišujú? Ich pohyb umožňuje skrytý mechanizmus poháňaný jednosmerným elektromotorom. „Pri menších a lacnejších modeloch používame na čelnom skle jednoduchší motor. Tomuto pohonu hovoríme rotačný, pretože kľuka motora uchytená na hriadeľ sa točí okolo svojej vlastnej osi. Motor nemá vlastnú riadiacu jednotku. Samotná operačná logika, teda to, kedy a akou rýchlosťou spustiť pohyb stierania, je kontrolovaná centrálnou riadiacou jednotkou auta. Výhodou je, pochopiteľne, jednoduchosť, nevýhodou obmedzená funkčnosť v porovnaní s takzvanými reverzibilnými motormi,“ vysvetľuje odborník z oddelenia stieračov a ostrekovačov Pavel Švejdar.
Stierače vyvíjajú spolu s každým autom
Reverzné motory teda nájdeme až vo vyšších modelových radoch. Pracujú v riadenej harmonickej rotácii hriadeľa podľa aktuálne vyžiadaného výkonu, výkyvu a rýchlosti. Vďaka tomu je toto riešenie tichšie, má hladší celkový prejav a ponúka rozšírené funkcie, napríklad nižšiu, takzvanú parkovaciu polohu, keď sa stierače schovajú pod lem kapoty. Ale aj rotačné riešenie ponúka komfortné funkcie, napríklad servisnú polohu, ktorá umožňuje stierač v prípade potreby vyklopiť či demontovať, spomalenie stierania pri zastavení na križovatke alebo ovládanie pomocou dažďového senzora.
Keď sa začína s vývojom nového modelu, tak sa mechanizmus stieračov definuje s ohľadom na priestor, ktorý je možné využiť, ale aj s ohľadom na okolité diely a, samozrejme, aj na dizajn automobilu. V ďalších fázach už do hry vstupuje dodávateľ, ktorý návrh prevezme a prispôsobí svojej technike. Testovanie potom prebieha súbežne vo vývojovým oddelení automobilky aj u dodávateľa. Nakoniec je činnosť stieračov starostlivo a do najmenších detailov dolaďovaná vo veternom tuneli. Parametre pohonu, zakrivenie lišty, prítlak ramena, ale napríklad aj tvar spojlera lišty je nutné nastaviť tak, aby vplyvom prúdenia vzduchu neprichádzalo k nadvihovaniu stierača.
Aj ostrekovače sú veda
Veľká pozornosť je venovaná aj súhre stieračov a ostrekovačov – to všetko od stojaceho vozidla až po vozidlo idúce maximálnou rýchlosťou. Z tohto všetkého je zrejmé, že originálne stierače sa dosť zásadne líšia od univerzálnych, ktoré sú väčšinou určené pre celý rad rôznych modelov od rôznych výrobcov. Originálne diely sú, naopak, vyladené pre jeden konkrétny model. Pozornosti technikov sa nevyhnú ani ostrekovače. Hľadá sa predovšetkým ich umiestnenie, aby kvapalinou čo najrovnomernejšie pokryli čo najväčšiu časť aktívnej, teda stieračmi zasahovanej plochy skla, a to pri všetkých prevádzkových stavoch, rýchlostiach a typoch kvapaliny.
Ďalším cieľom je postarať sa o to, aby ostrekovače nepôsobili rušivo. Prúd kvapaliny by mal byť čo najpriamejší a nemali by sme počuť žiadny prehnaný hluk. No a okrem toho je nežiaduce aj to, aby po deaktivovaní stierania niekde ostala pohyblivá kvapalina. Škoda používa tri druhy ostrekovacích dýz – fluidné, guľôčkové a ich kombináciu. Konvenčná technika, teda guľôčkové dýzy, majú jednu nespornú výhodu – vysokú kinetickú energiu lúča kvapaliny a teda aj možnosť presného nasmerovania dopadu vody. To je vhodné vo vysokých rýchlostiach, pri ktorých je lúč stabilnejší a odolnejší voči prúdiacemu vzduchu. Nevýhodou je však malá plocha oplachu a komplikované nastavovanie guľôčok.
Pre čelné sklá preto Škoda používa výhradne fluidné alebo kombinované dýzy. „Tie fluidné pracujú na podobnom princípe ako napríklad striekacie dýzy zavlažovania futbalových ihrísk. Nejde teda len o plochý lúč vody, ale o pulzujúci fluidný lúč, ktorý je tvorený hydrodynamicky v čipe integrovanom priamo v dýze. Výhoda tohto riešenia spočíva v okamžitom oplachu veľkej plochy skla a v nízkej citlivosti na nepresné nastavenie dýzy. Nevýhodou je menšia presnosť pri vysokých rýchlostiach a do istej miery aj mierne zhoršenie výhľadu šoféra pred prvým pohybom stierača. Pri zadných sklách používa Škoda fluidné guľôčkové dýzy podľa veľkosti a sklonu skla, ale aj podľa množstva priestoru, ktorý je pre mechanizmus k dispozícii,“ dodáva Švejdar.
ZDROJ: ŠKODA-AUTO
Stierače vymyslela žena
História stieračov sa začala celkom nenápadne. A ako to už chodí, uchádzačov o titul „vynálezca stieračov“ je hneď niekoľko. Funkčný mechanizmus na čistenie čelného skla si dali patentovať hneď traja ľudia a všetci tak spravili v podstate v rovnakom čase – v roku 1903.
Je začiatok dvadsiateho storočia a realitná maklérka, farmárka a vinárka Mary Andersonová z Alabamy ide počas návštevy New Yorku električkou. Nevľúdne počasie, čľapkanica. Mrznúci dážď na čelnom skle komplikuje vodičovi výhľad. Ako je to v tej dobe bežné, rieši to otvorením bočného okna, natiahnutím sa a zotretím nečistôt. Tým sa však do vozidla dostáva mrazivý vzduch a cestujúci sú nespokojní. Andersonová sa púšťa do úvah o zariadení, ktoré by sa dalo ovládať aj zvnútra.
O pár mesiacov neskôr prichádza s prvým návrhom dreveného ramena potiahnutého gumou, ktoré poháňa páka umiestnená blízko volantu. Páka spúšťa pružinový mechanizmus, ktorý posúva rameno po skle. Autorka získava patent 10. novembra 1903, ale nikdy preň nenájde investora. Na vine je zlé načasovanie – Andersonová predbehla svoju dobu, raketový nástup automobilov totiž prichádza približne desať rokov po jej vynáleze. Približne v roku 1916 sú už stierače bežnou výbavou amerických áut. Patent však vypršal ešte predtým, ako ho autorka mohla speňažiť.
Len o niekoľko mesiacov rýchlejší ako Andersonová je Robert Douglass, ktorý 12. marca 1903 získava patent „čistič okien kabín lokomotív“. A aby bol boj o najvyššiu priečku ešte zamotanejší, 9. októbra si írsky vynálezca James Henry Apjohn dá patentovať „aparát na čistenie okien vagónov, motorových vozidiel a ďalších skiel“.