Minulý týždeň obletela svet správa o úmrtí jedného z najznámejší komunistov – kubánskeho prezidenta Fidela Castra. Strojca revolúcie proti Batistovi a „slobodnej“ Kuby síce hlásal rovnosť, no luxusu sa neštítil. Možno nie až takého ako iní diktátori, no k životu bežných Kubáncov mal ten jeho predsa len na míle ďaleko. Vidieť to už z luxusných áut, ktoré parkovali v jeho garáži. Nevytvoril síce zbierku limuzín tak ako Saddam Husajn, Muammar Kaddáffí alebo Viktor Janukovyč, lenže ľudové autá to rozhodne neboli.
Kým po americkom embargu na Kubu sa z ostrova slobody stal automobilový skanzen, Fidel nemal o dobré autá nikdy núdzu. Veľkú časť z nich však dostal. Záujem Ruska udržať na Kube, ležiacej takmer na dostrel k USA, komunistický režim, viedol Kremeľ k mnohým luxusným „darčekom“. Z Moskvy tak putovali do Havany monumentálne ruské koráby, napríklad ZiL 111 kabriolet alebo Gaz M-13 Čajka. Len Čajok bolo približne päť. A zahanbiť sa nedalo ani bývalé socialistické Československo. Vodcovi kubánskeho ľudu darovalo bielu Tatru 603.
Dokonca ju vybavilo klimatizáciou, aby nebolo na Kube Castrovi príliš horúco. A tiež nebola jediná. Isté je, že okrem tohto exempláru sa Castro vozil aj v bežnejšej čierne „šesťstotrojke“. Tam ale luxus na kolesách neskončil. Kubánsky prezident mal totiž tak trochu slabosť na Mercedes-Benz. K jeho najobľúbenejším patrila trieda S (W220), ale ešte slávnejší predĺžený Mercedes S 600 Grosser, ktorý bol populárnym strojom diktátorov. Okrem „El Comandante“ v ňom jazdili aj Saddám Husajn, Mao Ce-tung, Kim Čong-il, Pol Pot, Leonid Brežnev či Nicolae Ceaușescu.
Po roku 2006, keď Fidel Castro postupne previedol zo zdravotných dôvodov moc na svojho brata Raúla, sa Kuba začala mierne otvárať. V roku 2011 bol napríklad povolený nákup a predaj áut vo zvláštnom režime. Dovtedy sa mohlo obchodovať jedine s vozidlami, ktoré sa na Kubu dostali pred komunistickým pučom v roku 1959. Po ňom sa síce dovážali napríklad ruské Lady či Moskviče, ale len na špeciálne povolenie s podmienkou, že budú slúžiť pracovným účelom. To sa aj prísne kontrolovalo.
V roku 2013 Kuba zrušila povolenia na obchodovanie s autami a umožnila aj dovoz nových. Ale len za podmienky preukázania, že si kupujúci zarobil na auto vlastnou prácou a že financie nemá napríklad od príbuzných z USA. Navyše zaťažila dovoz daňou vo výške 100 %, takže nové autá distribuované výlučne cez štátne firmy ostali pri mizivom príjme Kubáncov i tak absolútne nedostupné. Preto je ich na ostrove slobody stále málo. Tak málo, že sa využíva všetko, čo má kolesá. A bývalé Castrove limuzíny nie sú výnimkou.
V roku 2009 bolo napríklad štátnej spoločnosti Cubataxi prevedených do užívania 14 vozidiel z Castrovej flotily, medzi nimi aj päť reprezentačných vozidiel Gaz Čajka. Na tento účel bol ale extrémne „smädný“ benzínový 8-valec nahradený naftovými motormi Mercedesu a tiež odstránené pancierovanie. Aspoň tak si mohli radoví Kubánci vyskúšať komfort, v akom žil ich milovaný vodca. Mať vlastné auto je ale pre nich dodnes len snom. Uvidíme, čo na tom v najbližších rokoch zmení Castrova smrť.