Snow Cruiser bol skutočným monštrom na kolesách a právom bol na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov minulého storočia prirovnávaný k Titanicu. Tak, ako mal byť Titanic prakticky nepotopiteľný, aj Snow Crusier mal byť v Antarktíde takmer nezastaviteľný a jeho cieľom bol Južný pól.
Za jeho zrodom stáli dve skutočné polárnické legendy – bol vyvinutý pod vedením známeho prieskumníka admirála Richarda Byrda a s návrhom naň prišiel Thomas Poulter, ktorý sa vrátil z predchádzajúcej antarktickej expedície (v roku 1934) s nápadom na masívne transportné a prieskumné antarktické vozidlo. Jeho cieľom malo byť uľahčenie prepravy v Antarktíde počas expedície Spojených štátov v rokoch 1939 až 1941.
Foto: Boston Public Library; Leslie Jones Collection
Rozpočet na Snow Crusier bol 150 000 dolárov, čo by v súčasnosti zodpovedalo sume vyše 3,1 milióna dolárov. Práce na superstroji začali 8. augusta 1939 a trvali len 11 týždňov. Výsledkom bolo 20-tonové monštrum dlhé 17 metrov a široké 4,6 metra, ktoré dokázalo vďaka zasúvateľným kolesám a dlhým previsom prekonávať až 4,5 metra široké ľadové trhliny. Navyše malo špeciálnu zosilnenú strechu s úchytmi pre prepravu lietadla.
Bolo navrhnuté na dlhodobý pobyt polárnikov a malo preto nielen extrémny dojazd (vyše 8-tisíc kilometrov), ale vnútri boli ubytovacie priestory pre 4 až 5 ľudí, laboratórium, tmavá komora, strojovňa, sklad potravín a v podvozku obrovské nádrže. Jeho kolesá mali priemer 3 metre, vážili takmer 320 kilogramov a boli vyrobené zo špeciálnej gumy, ktorá ani v extrémnom mraze nestrácala pružnosť a nelámala sa. A nielen to – každé koleso malo vlastný elektrický motor, dalo sa riadiť nezávisle a malo zdvih takmer jeden meter.
Bol to vlastne jeden z prvých terénnych hybridov, dva dieslové 6-valcové motory slúžili ako generátory, zásobujúce elektrickou energiou 75-koňové elektromotory v každom kolese. Podvozok s dlhými prevismi bol skonštruovaný na prechádzanie širokých ľadových trhlín tak, že stroj sa ponad trhlinu preniesol a na druhej strane za zachytil previsom. Následne sa predné kolesá zasunuli a zadné ho potlačili ponad trhlinu. Potom sa zasunuli a vysunuli predné, ktoré ho cez trhlinu „potiahli“. Vozidlo bolo skonštruované pre priemernú rýchlosť 16 až 21 km za hodinu s maximálkou 48 km za hodinu.
Foto: Boston Public Library / Leslie Jones Collection
Koncom októbra 1939 bol Snow Cruiser hotový a začal sa testovať na piesočných dunách pozdĺž jazera Michigan v severnej Indiane. Pri jeho prechode do Bostonu boli cesty uzavreté, pretože vozidlo potrebovalo celú šírku vozovky. Miestami musel prechádzať aj terénom a tu sa ukázali prvé problémy. „Nezastaviteľný“ stroj zastavil pomerne plytký potok, z ktorého sa nevedel dostať von. Kým ho vyslobodili, trvalo to tri dni a posádka stratila časť svojho sebavedomia.
Čítajte viac LeTourneau TC-497: Tento off-road bolo vidieť až z vesmíru
Snow Cruiser dorazil k brehom Antarktídy začiatkom januára 1940 a prišli ďalšie problémy. Na jeho vyloženie bolo potrebné postaviť rampu z dreva. Počas vykládky sa rampa pod jedným kolesom zlomila a len duchaprítomnosť vodiča, ktorý pridal a stihol z rampy zísť, zabránila jeho prevráteniu. To vyvolalo všeobecný potlesk a nadšenie, ktoré však rýchlo stíchlo. Snow Cruiser, vážiaci 20 ton, sa totiž na antarktickom snehu nedokázal ani pohnúť.
Problémom boli jeho pneumatiky, respektíve obrovské faux pas, ktoré si spoločnosť Good Year rozhodne nedá za klobúk. Pneumatiky boli síce zo špeciálnej gumy, no pre krátkosť času Good Year využil iba zväčšené, vystužené a mierne upravené pneumatiky, ktoré dodával pre veľké vozidlá, určené pre pohyb v močiarnom teréne. Ibaže akosi na ne pozabudli umiestniť dezén, boli totálne hladké, mali takmer nulovú trakciu a okamžite sa „zavŕtali“ hlboko do snehu.
Posádka síce spravila dvojmontáž a pripevnila dve rezervné pneumatiky na predné kolesá a na zadné namontovala reťaze, no Snow Cruiser sa aj naďalej šmýkal, mal iba minimálnu trakciu. Posádka neskôr zistila, že pneumatiky majú väčšiu trakciu pri jazde dozadu. Najdlhšia trasa mala necelých 140 kilometrov a Snow Crusiser ju celú absolvoval takmer krokom a na spiatočku. Pre pohyb bol prakticky nevyužiteľný, ale stala sa z neho na niekoľko mesiacov aspoň dobre vybavená antarktická základňa pre pozorovania a rôzne pokusy.
V roku 1941 preň chceli dopraviť nové kolesá, avšak zámer prekazil vstup USA do II. svetovej vojny a Snow Crusiser zostal niekoľko rokov opustený na základni Little America. Počas operácie Highjump koncom roku 1946 expedičný tím našiel vozidlo a zistil, že potrebuje iba dofúkať pneumatiky a pár menších opráv, inak bolo plne funkčné. Ale nič sa s ním vtedy nedialo, Američania preň nemali využitie. V roku 1958 ho medzinárodná expedícia vyhrabala spod 7 metrov naviateho snehu, našla ho iba vďaka dlhej bambusovej tyčí, ktorým jeho polohu označila expedícia v roku 1946.
Ukázalo sa, že je stále vo veľmi dobrom stave, interiér bol absolútne nedotknutý, v kabíne dokonca našli ešte nevysypané popolníky a krabičku cigariet. A to bolo posledný krát, keď niekto Snow Crusiser navštívil.
Superstroj sa totiž definitívne stratil a neskoršie expedície po ňom už neobjavili žiadne stopy. Hoci existovali nepodložené špekulácie, že Snow Cruiser našli počas studenej vojny Sovieti a dopravili ho na vlastnú základňu, nepotvrdilo sa to. Posledné neoverené správy o ňom sú z februára 1963. Vtedy ho zrejme naposledy videla posádka vojenského ľadoborca v Rossovom mori ako sa plaví na obrovskej ľadovej kre. Dnes s najväčšou pravdepodobnosťou leží buď na dne oceánu, alebo je pochovaný hlboko pod mnohometrovými nánosmi ľadu a snehu. Antarktický ľad je totiž v neustálom pohybe a ľadový šelf sa posúva do mora.
Volkswagen
Škoda
Kia
Hyundai
Nissan
Citroen
Toyota
Suzuki
Honda