Mercedes W123: 'Piano' má 40. Najazdiť vedelo aj 1 000 000 km

História Mercedesov-Benz vyššej strednej triedy siaha pred druhú svetovú vojnu. Spája sa s modelom 170 z roku 1936. A bola to veľmi úspešná história. Najmä v šesťdesiatych rokoch, keď sa Európa vylízala z povojnových problémov. Predaj luxusných áut rástol a profitoval z toho aj Stuttgart. Modelový rad W114/115, takzvaný „žralok“, predstavený v roku 1968, prekonal všetky očakávania. Automobilka vyrobila viac ako 1,9 milióna exemplárov. Len na porovnanie, bol to približne rovnaký počet áut, aký vyprodukoval Mercedes-Benz od konca druhej svetovej vojny až do roku 1968. Žraloku na to stačilo len osem rokov.

Evolúcia namiesto revolúcie

Nadviazať na tento bestseller nebolo jednoduché. V Stuttgate si teda dali záležať a nástupcu „žraloka“ s kódovým označením W123 vyvíjali celých osem rokov, prakticky hneď od okamihu, ako začal z liniek v Singelfingene schádzať model W114. Snaha sa však oplatila. Automobilka pritom neriskovala a zvolila cestu evolúcie. Dizajn si zachoval pôvodný charakter „žraloka“. Za výslednými líniami stál šéfdizajnér Fridrich Geiger a vtedy ešte mladý Talian Bruno Sacco. Ten však vystriedal na stoličke Geigera až v roku 1974, takže na Piano nemal ešte taký zásadný vplyv ako na neskoršie revolučné modely 190 a W124 z osemdesiatych ro­kov.

To však Pianu nijako neublížilo. Klientele Mercedesu kolovala totiž vtedy v žilách ešte konzervatívna DNA. Všetky odvážne návrhy, napríklad verzie fastback alebo návrh plastovej ochrany spodných častí karosérie, putovali do koša. Napriek tomu priniesol W123 niektoré nové prvky. Napríklad štvoricu reflektorov pod spoločným krycím sklom, ktoré plynule nadväzovali na oranžové „smerovky“ zasahujúce až do blatníkov. „Žralok“ ich mal horizontálne. Podobne to bolo vzadu, kde nechýbalo typické rebrovanie, chrániace reflektory pred znečistením. Zaujímavým prvkom boli aerodynamické spätné zrkadlá integrované do rámu okna.

Takže na prvý pohľad bolo jasné, že ide o Mercedes, no zároveň si ho nemohol nik mýliť so „žralokom“. Navyše dláždila cestu novým dizajnérskym prvkom o málo staršia vlajková loď W116, teda vtedajšia trieda S, vyrábaná od roku 1972. Menili sa aj rozmery. Nová trieda E bola dlhá 4 725, široká 1 784 a vysoká 1 435 mm. Rázvor náprav mal hodnotu 2 795 mm. To bol v porovnaní s W114/115 nárast vo všetkých smeroch. Karoséria tak ponúkala podstatne viac priestoru. Dobu, v ktorej W123 vznikalo, demonštrujú ešte stále chrómové nárazníky. Plasty si vtedy totiž razili cestu skôr do interiérov.

Bezpečnosťou opäť na špici

Definitívny dizajn bol hotový už v roku 1974 a začiatkom roka 1975 sa objavili na cestách prvé prototypy. Čakali ich ešte bariérové skúšky a jazdy v drsnej švédskej zime. Technicky však Piano nepredstavovalo zásadnú zmenu. Tak napríklad motory prevzalo kompletne z W114/115 s výnimkou 2,5-litrového 6-valca M123 pre dvestopäťdesiatku. Zato si polepšilo v jazdných vlastnostiach. Z vlajkovej lode „odkukalo“ úplne novú prednú nápravu s dvojitými priečnymi ramenami. To znamenalo, že aj pri veľkom prepružení ostávali kolesá kolmo k vozovke. Neutrálny „rajd“ sa zas postaral o minimálnu zmenu geometrie pri natáčaní. Z tohto dôvodu si W123 vystačilo aj bez pomocného rámu. Zadná uhlová náprava prešla len modernizáciou.

Bezpečnosť bola už vtedy skvelým obchodným artiklom, a tak v Stuttgarte opäť popracovali na patentoch geniálneho Bélu Berényiho. Bunka prežitia, teda ochranná klietka kabíny, bola výrazne vystužená. Zosilnenia sa dočkala strecha, všetky stĺpiky aj dvere. Deformačné zóny mohli tak absorbovať viac energie nárazu. Nechýbali mäkké materiály v interiéri, deformovateľná tyč riadenia či bezpečnostné kolíčky na dverách, zabraňujúce ich otvoreniu pri havárii. A keďže od 1. januára 1976 boli bezpečnostné pásy na predných sedadlách v Nemecku povinné, dostalo ich aj W123, pochopiteľne, samonavíjacie.

Na airbagy si však Piano muselo ešte počkať, hoci technici si ich veľmi priali. Vývoj v laboratóriách Mercedesu nebol však dokončený, a navyše debutovať museli najprv v triede S. Stalo sa tak až v roku 1980 a v prípade W123 o dva roky neskôr, teda takmer v závere kariéry. Okrem bezpečnosti chcel Stuttgart presvedčiť kvalitou. W123 bol prvým modelom značky, na výrobu ktorého postavila automobilka pilotnú linku. Išlo o modelovú montáž, na ktorej sa zaúčali robotníci. Autá, ktoré tu zmontovali, neboli ale žiadnym „odpadom“, išlo o plne funkčnú prvú sériu. Stuttgart sa tak vyhol problémom s nábehom produkcie. Tá sa začala už koncom roka 1975. Predstavenie naplánoval Mercedes na január nasledujúceho roka.

Dvere dílerstiev sa nezavreli

A potom sa strhla nákupná horúčka. Nemecká ekonomika rástla a s ňou aj chuť po luxuse. Díleri trojcípej hviezdy sa vlastne ani nemuseli snažiť. Zákazníci si u nich podávali kľučky. Automobilka nedokázala spočiatku vôbec nasýtiť dopyt. Na autá sa čakalo aj niekoľko mesiacov. Netrpezliví zákazníci dvali preto často prednosť overenej klasike, teda staršiemu radu W114/115, ktorý zbiehal z liniek ešte celé dva roky paralelne s Pianom. Túto možnosť využívali najmä taxikári. Situácia došla až tak ďaleko, že tí, ktorí trvali na novinke, boli ochotní platiť za jazdené Piano rovnakú sumu ako za nové. A to bol spočiatku v ponuke len sedan so starými karburátorovými motormi zo „žraloka“.

V prvom roku výroby ste sa mohli rozhodnúť pre benzínový dvojliter 200 (69 kW), silnejšiu verziu 230 (80 kW) alebo 6-valce 280 (115 kW) a 280 E (130 kW) so vstrekovaním paliva. Jedinú novinku predstavoval 2,5 litrový 6-valec 250 s výkonom 95 kW. Naftu zastúpili 4-valce 200 D (40 kW), 220 D (44 kW) alebo 240 D (48 kW). Najvýkonnejším dieselom bol 5-valec 300 D (59 kW). O turbe vtedy ešte nik nechyroval. Všetky „nafťáka“ mali atmosférické sanie. Dynamikou síce neohúrili, ale boli extrémne spoľahlivé a tiež úsporné, čo ocenili najmä taxislužby. Hneď v nasledujúcom roku však prišlo k veľkému rozšíreniu ponuky. A to nielen motorov. Mercedes ukázal dvojdverové kupé C, predĺženú limuzínu aj kombi T.

Nové kupé malo nižšiu strechu, bezrámovú konštrukciu okien a o 8,5 cm kratší rázvor. Chýbajúci stredný stĺpik si vyžiadal zosilnenie tých ostatných. Dizajn osviežili obdĺžnikové reflektory. Na výber bola 4-valcová verzia 230 C (80 kW) alebo 6-valce 280 C (115 kW) a 280 CE (130 kW) so vstrekovaním paliva. Na jeseň pribudol v kupé diesel 300 CD (59 kW), čo bolo v tom čase naozaj raritou. Naftové kupé bolo však určené výhradne pre americký trh zmietaný ropnou krízou a prísnymi emisnými normami CAFE. V roku 1981 nahradil tento agregát modernejší turbodiesel 300 CD s výkonom 92 kW. Na odbyt sa kupé sťažovať tiež nemohlo. Predávalo sa rovnako dobre ako sedany. Pochopiteľne, väčší záujem bol o praktické kombi T.

Model T zmenil imidž kombi

Kombi radu W123 malo zvláštnu pozíciu. Hoci mal Mercedes-Benz dlhú tradíciu vo výrobe týchto praktických verzií, dal ich stavať v externých firmách, napríklad v karosárňach Binz, Meisen alebo Leug. Tak vznikli kombi na základe „pontónov“ či „žralokov“. W123 s prívlastkom T bolo ale prvým, ktoré sa rodilo priamo na linkách v Sindelfingene. Kombi mali síce vtedy stále len imidž úžitkových áut, no prieskum automobilky ukázal, že o luxusné kombi záujem predsa len bude. A to sa potvrdilo hneď pri premiére. Mercedes si dokonca trúfol predávať T-Modell drahšie ako sedan. A to za 37 200 mariek, čo bolo nevídané. O sto mariek drahšie bolo už len kupé. Lepšie situované rodiny s aktívnym životným štýlom to však okamžite akceptovali.

Kombi malo množstvo výhod. Kufor odviezol až 523 litrov nákladu a mal praktickú nízku nakladaciu hranu. Po sklopení vtedy ešte nedelenej lavice vzrástol úžitkový objem až na 879 litrov (po hranu okien). Delené operadlá prišli až ako súčasť príplatkovej výbavy. A doplatiť ste si mohli aj za tretiu lavicu v kufri otočenú proti smeru jazdy. Potom zvládlo téčko až sedem pasažierov. V takomto prípade bolo dobré investovať aj do podvozku s vyššou nosnosťou. Tá vzrástla z 560 na 700 kg. Kombi sa líšilo aj chrómovými strešnými nosičmi. Imidž zlepšovalo kompletné čalúnenie kufra, a to rovnakým materiálom ako interiér, či ponuka hliníkových kolies.

Najväčšou vychytávkou bol však systém udržiavania svetlej výšky na zadnej náprave. Kombi preto dokázalo jazdiť rovnako suverénne ako sedany. K dílerom dorazilo vo verziách 230 T, 250 T a so 6-valcom 280 TE. Priaznivci nafty mali na výber 4-valec 240 TD alebo 300 TD, kde však T neznamená Turbo. To prišlo na rad až v roku 1980. Dostal ho 5-valec OM 617 s výkonom 92 kW. Kombi 300 TD Turbodiesel, bolo tak prvým nemeckým autom s prepňovaným naftovým motorom. Podobne ako o rok neskôr kupé 300 CD Turbodiesel však putovalo výhradne za Atlantik, čo naznačuje aj sériový 4-stupňový automat. Európania mohli len snívať. Spolu s preplňovaným dieselom sa objavil v ponuke aj nový benzínový 4-valec M 102 vo dvoch výkonových verziách. S karburátorom a označením 200 dával 80 a so vstrekovaním 100 kW (230 E).

Turbodiesel len pre USA

Turbodiesely dostali obdĺžnikové svetlá a chrómované mriežky pre prívod vzduchu pred čelným oknom. O dva roky sa týchto zmien dočkali aj ostatné verzie v rámci faceliftu. Na nárazníkoch sa objavilo viac plastu, ale základ bol stále oceľový. Americké verzie mali špeciálne nárazníky podľa tamojších noriem, čo mierne zväčšilo celkovú dĺžku Piana. Oveľa podstatnejšou inováciou bol však posilňovač riadenia, ktorý sa presunul z cenníka príplatkovej výbavy do série. A prišiel na rad aj airbag vodiča, vyhrievanie sedadiel, audio Alpine, tempomat či stierače predných reflektorov a nezávislé kúrenie s časovačom.

Potom sa už začalo nad Pianom zmrákať. V Stuttgarte finišovali s revolučným nástupcom W124, ktorý debutoval v roku 1984. Pôvodný model ustupoval do úzadia, i keď pomaly. Piano sa totiž vyrábalo súbežne s W124 približne rok. Posledné kusy zišli z liniek v novembri 1985. Kombi T vydržalo dokonca až do januára 1986. Za desať rokov vyrobil Mercedes neuveriteľných 2,7 milióna exemplárov, teda približne o 800 000 viac ako z predchádzajúceho modelu W114/115, ktorý bol považovaný za priam neprekonateľný. Najviac vzniklo sedanov, takmer 2,4 milióna kusov. Kombi si privlastnilo 200 000 kusov a kupé približne polovicu. A ešte tu bolo 13 700 predĺžených limuzín s rázvorom 3,5 metra. V malých počtoch vznikali sanitné či pohrebné autá.

Piano bolo teda extrémne úspešným príbehom. A vlastne tak trošku aj je. Tisíce kusov sú stále v prevádzke, napríklad na Balkáne alebo v Maroku, kde ich môžete stretnúť na každom rohu. Často majú za sebou aj viac ako 500– či 600-tisíc kilometrov a slúžia neúnavne ďalej. To len dokumentuje ich neuveriteľnú spoľahlivosť a kvalitu. Zvlášť atmosférické dieselové motory sú v podstate nezničiteľné. Jediným neduhom je hrdza. Tá však požierala v sedemdesiatych rokoch všetky autá vrátane tých drahých prémiových. Na to ale stačí klampiar. Vo veteránskych kruhoch sú zvlášť cenené kupé, pochopiteľne, z dôvodu menšieho počtu vyrobených kusov. A ich ceny vás nezruinujú. Takže ak máte chuť na spoľahlivého veterána, nie je nad čím váhať. W123 je priam ideálny začiatok veteránskej kariéry.