Za auto boli vtedy ľudia ochotní urobiť čokoľvek a odhaľovali pri tom tie najprízemnejšie stránky ľudskej duše. Spôsobov nadobudnutia auta v povojnovom Sovietskom zväze bolo veľa a o niektorých panuje už len matné povedomie. Ruský server Avtovzgljad pripomína tie hlavné.
Krajina vždy pamätala na svojich hrdinov: niekedy ich trestala, inokedy odmeňovala, a to aj autami. Najvyvolenejším darovali auto generálni tajomníci úplne bez platenia. Vojnoví veteráni a nositelia vyznamenaní mali povolené si raz za život kúpiť auto bez čakania v rade. Jedno auto bolo pritom viac než dosť, a tak boli všetci spokojní.
Všetci ostatní však museli na auto čakať. V priemere sedem až osem rokov. Do zástupu čakateľov sa človek nedostal len tak – musel čakať v nejakom podniku a strádať. Za „žigulíka“ bolo nutné zaplatiť asi 8 000 rubľov, ale aj pri výplate 100 až 150 rubľov mesačne sa peniaze u sovietskych ľudí našli. Jednak nebolo za čo utrácať, jednak z rodinného rozpočtu vo výške 200 až 300 rubľov sa dala každý mesiac stovka odložiť, a tak sa za sedem rokov nasporila potrebná suma. Kto nenasporil, ten si zvyčajne vypožičal u všetkých svojich príbuzných a známych, až mal potrebnú sumu pokope.
Samotný proces kúpy auta bol krajne ponižujúci. Po mnohoročnom čakaní bolo nutné ešte vystáť rad v predajni automobilov, ktorých bolo len niekoľko. Aj v mestách ako je Moskva či Petrohrad bol len jeden „autosalón“. Žiadne autá v ňom však neboli. Kupujúci dostal potvrdenku, s ktorou išiel do osobitnej sporiteľne, kde zase vystál rad. Potom sa vrátil do predajne, kde vystál ďalší rad, aby dostal poukaz. S ním odišiel do skladu, kde vyčkal príchod kamiónu s automobilmi. Nakoniec dostal to, čo bolo. A to mal ešte šťastie.
Čakanie na auto sa mohlo výrazne pretiahnuť kvôli spoluobčanom, ktorí sa úplne nepochopiteľne náhle objavili v poradovníku. Kúpiť si miesto v poradovníku bolo prakticky nemožné: peniaze nikto nepotreboval. Bolo však jednoduché pretlačiť svoje meno do poradovníka cez známych či vyššieho straníckeho funkcionára. Žiadne elektronické poradie s číslami neexistovalo a prakticky nebolo možné odhaliť, či sa človek v rade posúva podľa pravidiel.
Speváčka Alla Pugačevová v roku 1978 spievala, že „kdesi za mestom otec lacno kúpil auto“. V praxi to bol nesplniteľný sen: všetky ojazdené autá sa totiž v rámci boja proti špekulantom predávali cez bazár. Žiadny boj sa však v skutočnosti neviedol, pretože staré autá stáli rovnako ako nové. Zaobstarať si auto v bazáre pomocou úplatku vyžadovalo oveľa viac peňazí, než pri kúpe auta po mnohoročnom čakaní.
Za autami sa často jazdilo do bratských republík. Napríklad do Gruzínska, odjakživa považovaného za vlasť sovietskeho banditizmu a zlodejiny. Tam sa našlo dosť špekulantov ochotných predať auto za cenu štyrikrát alebo päťkrát vyššiu, než žiadal štát.
Stávali sa tiež neuveriteľné historky. V roku 1983 sa zrazu objavili reklamy na mimoriadnu kúpu vozidla Moskvič na úver. Hotový šok pre robotníkov a roľníkov, ale bol to fakt. Ukázalo sa, že kvôli zostreleniu juhokórejského civilného boeingu sovietskymi stíhačkami sa mnoho západných krajín zrieklo sovietskych áut. Vývoz klesol, sklady boli plné – trvalo to však len chvíľku. Také šťastie sa predvídať nedalo. Ľudia si však kupovali žreby Sportlota, kde sa dalo vyhrať auto. Pár jedincom sa to aj podarilo.
Je síce možné si povzdychnúť, aké to za sovietskych čias bývalo, ale čisto z motoristovho hľadiska sú dnešné časy, keď je dostupné akékoľvek vysnívané auto, predsa len lepšie.