
Boli päťdesiate roky a dve svetové veľmoci súťažili vo všetkom, v čom sa dalo. A nielen v dobývaní vesmíru alebo vojenskej prevahe. Príkladom môže byť aj tento projekt turbínového autobusu. Američania totiž už v tom čase experimentovali s využitím plynovej turbíny v cestnej doprave. Automobilové koncerny, najmä Chrysler, ju videli ako ideálnu náhradu za spaľovacie motory s vratným pohybom piestu. Turbíny boli ľahšie, menšie a dokázali spaľovať prakticky akýkoľvek druh paliva.
Zaostávať nechceli ani Rusi. Lenže vyvíjať turbínový motor pre osobné autá, ktoré boli pre tamojšie obyvateľstvo absolútne nedostupné, nedávalo zmysel. Prednosť dostal autobus. Projekt Turbo NAMI 053 dostal na starosti ruský ZiL. Ten už od roku 1955 vyrábal diaľkový autobus ZiS-127, neskôr ZiL 127, pre 32 cestujúcich. Poháňal ho vzadu uložený radový 8-valec s výkonom 180 koní (132 kW) a krútiacim momentom 633 Nm. To stačilo na dosiahnutie maximálnej rýchlosti 95 km/h. Rusi však chceli viac. Aj keď nevedno prečo, veď asfaltky končili kúsok za Moskvou.

Tak či tak sa v ZiL-e pustili do práce a objemný 7-litrový diesel, ktorý si na 100 km jazdy vypýtal aj 40 litrov paliva, nahradili plynovou turbínou. Písal sa rok 1959. Tá ponúkala pri 17 000 otáčkach za minútu až 350 koní (257 kW), teda takmer dvojnásobok. To nemohlo ostať bez ohlasu. Prototyp, ktorý sa od bežného ZiL-u 127 líšil len nápisom Turbo a vzadu veľkým sacím otvorom a tiež ohromným výfukom, jazdil zrazu rýchlosťou 160 km/h. A to je veľa aj na dnešné časy. A možno by dosiahol aj viac, ak by konštruktéri zapracovali na aerodynamike.

Turbína NAMI bola dielom ZiL-u a v porovnaní s naftovým agregátom bola ľahšia. Svoju silu prenášala na zadné kolesá mechanickou cestou prostredníctvom dvojstupňovej prevodovky. Štartovať dokázala vo vysokých teplotách aj v ruských mrazoch a spálila všetko, čo ste naliali do nádrže. Vodič mal k dispozícii pedál plynu, brzdu a páku prevodovky. Autobus bol nepochybne rýchly, ale to so sebou prinieslo aj mnohé problémy. Keďže nevedel brzdiť motorom, brzdová sústava dostávala poriadne zabrať a obloženie odchádzalo po pár sto kilometroch.

Problémové bolo aj riadenie takého veľkého a rýchleho kolosu s jednoduchým podvozkom a tiež kolísanie otáčok turbíny. Navyše tu musel byť ohromný hluk, tak v exteriéri, ako aj v kabíne vybavenej desiatimi sedadlami. A spotreba musela tiež lámať rekordy. Pritom natankovať v Rusku nebolo jednoduché. Nie kvôli cene benzínu, tá bola mizivá, ale z dôvodu riedkej siete čerpacích staníc. NAMI 053 by si tak musel so sebou na diaľkových trasách voziť ohromné množstvo paliva. Otázna bola aj využiteľnosť najväčšej prednosti, teda rýchlosti, na nekvalitných ruských cestách.
Takže celý projekt neprekročil fázu stavby jediného prototypu a nakoniec putoval do zabudnutia. Netušíme, či vôbec ešte existuje, alebo skončil v šrote. Oveľa úspešnejší neboli ale ani Američania. Aj Detroit sa po mnohých pokusoch nakoniec rozlúčil s využitím turbínového pohonu na cestách. Platilo to nielen pre osobné autá, ako napríklad Chrysler Turbine, ale aj projekty kamiónov a autobusov, ktoré sa rodili najmä v šesťdesiatych rokoch. Zvíťazila klasika.