Tie najextrémnejšie terénne autá vznikali vždy v Rusku. Dôvod bol jednoduchý. Budovanie infraštruktúry, ťažba ropy a zemného plynu či nerastov na Sibíri si vyžadovali špeciálne stroje, ktoré sa neboja najnáročnejších podmienok a krutých mrazov 40 stupňov pod nulou. A potom tu boli preteky v zbrojení. Transport vojenských a technologických zariadení stovky kilometrov od obývaných oblastí kdesi v tajge, mokradiach alebo zamrznutých pláňach by jednoducho klasické nákladné autá nezvládli.
Aj preto vznikol v osemdesiatych rokoch projekt Jamal CSA 701, teda projekt obrovského nákladného transportéru, schopného zdolať prakticky akýkoľvek terén. A keďže v tomto čase už začal politický odmäk, Rusi sa pri vývoji spojili s kanadskou spoločnosťou Formost z Calgary. Výsledok vyráža dych. Jamal totiž využíva dva samostatné pásové podvozky uchytené cez otočné kĺby k nákladnej plošine. Nebol to úplne nový nápad. Rusi mali s touto koncepciou bohaté skúsenosti. Už desať rokov predtým priviedli totiž na svet podobný nákladiak Ural 5920.
Ten mal obdobnú koncepciu a vznikol v stovkách kusov, ktoré slúžia dodnes. Odviezť však dokázal maximálne deväť ton nákladu. Lenže Rusi a Kanaďania potrebovali viac – oveľa viac. Jamal tak svojho predchodcu zatienil vo všetkých smeroch. Kým Ural používal benzínový motor s výkonom 190 kW, novinka stavila na naftový 8-valec, ktorý poskytoval 526 kW. Rozdiel bol aj v rozmeroch. Kým Ural mal na dĺžku len o čosi viac ako klasický nákladný Ural UAZ, Jamal narástol na 20 metrov. V šírke meral 4,7 a na výšku až 4,5 metra.
Väčší formát znamenal aj väčšiu ložnú plochu. Na „korbu“ dlhú 12,5 metra bolo možné umiestniť rôzny náklad od buldozérov a častí vrtných zariadení až po komponenty žeriavov. Jamal zvládol prepraviť 70 ton, teda takmer osem krát viac ako Ural. Terén si nevšímal. Pásy zvládli prakticky akýkoľvek podklad vrátane brodu či močiarov hlbokých 2,6 metra. Prekvapoval aj obratnosťou. Otočné kĺby zmenšili totiž polomer otáčania na minimum. Nebol to však žiaden „šprintér“. V teréne dosahoval maximálku 15 km/. O to tu však nešlo.
Jamal bol v prvom rade vytrvalec, ktorý sa nezľakol prekážok, v najhoršom použil navijak, a svojim tempom zvládol prejsť 750 km na jedno tankovanie. Jeho obrie nádrže dokázali uskladniť 2 120 litrov nafty. Posádka, ktorá našla miesto v kabíne umiestnenej v prednej časti nákladnej plošiny mala k dispozícii relatívny komfort aj s miestom na spanie a všetkým potrebným na prežitie. Z motora viedol samostatný vývod tepla a okrem toho tu bolo nezávislé kúrenie. Ovládanie tohto monštra bolo vraj prekvapivo jednoduché.
Rozpad sovietskeho impéria znamenal stopku pre rozvoj tohto projektu. Vznikli len dva exempláre, ktoré sa nakoniec dočkali nasadenia na ropných a plynových poliach na Sibíri. Neskôr sa pozornosť presunula k menším strojom, takže Jamal CSA 701 ostáva raritou medzi nezastaviteľnými transportérmi. S najväčšou pravdepodobnosťou už nikto nikdy podobný stroj nepostaví.