V bývalom Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR) došlo k masovej motorizácii až potom, čo sa v novom závode v Togliatti rozbehla v roku 1970 licenčná výroba Fiatu 124, teda VAZ-u 2101. Dovtedy jazdili po ruských cestách zväčša len úžitkové autá a autobusy. Tých pár osobných modelov z dielne GAZ-u, ZAZ-u alebo AZLK slúžilo podnikom, štátnym a straníckym organizáciám alebo boli nasadené v taxislužbách. Mať v tom čase vlastné auto bolo v komunistickom režime nevídaným luxusom. O to viac priťahovali autá pozornosť.
Možností, ako si ich pozrieť inak než len na ulici, veľa nebolo. Tobôž nie nových áut či dokonca pripravovaných modelov, ktoré sa na linky ešte len chystali. V roku 1961 sa však v Moskve konala výstava s príznačným názvom „Vystavka dostiženij narodnogo chozjajstva“ so skratkou VDNCh, teda výstava úspechov národného hospodárstva. A jednou zo sekcií bola aj prehliadka produktov ruského automobilového priemyslu. Bol to teda akýsi ruský autosalón, ktorým sa režim snažil uistiť obyvateľstvo, že socializmus napreduje správnym smerom.
Ak by sme túto výstavu porovnali s dobovými prehliadkami v západnej Európe, či nebodaj v USA, vyšla by tá moskovská asi dosť biedne, lenže porovnávať vtedy Rusi nemohli. Svet za železnou oponou mal vlastné pravidlá. V každom prípade je pohľad na výstavu fascinujúci. Postaral sa o to priamo usporiadateľ VDNCh, ktorý je aktívny dodnes a ktorý nedávno zverejnil prekvapivo kvalitné fotografie. Aj preto pôsobia, akoby pochádzali z múzea. No tak to nie je. Ide o realitu zachytenú v roku 1961.
Na dobových snímkach vidíme naleštené nákladné autá či autobusy, ale aj dnes už legendárne Volgy, teda GAZ 21 a kombi 22, ktoré sa v tom čase ešte len pripravovali. Išlo o ich prototypy. A relatívne čerstvou novinkou bola aj reprezentatívna limuzína GAZ-13 Čajka, vyrábaná ani nie dva roky. Ukrajinský ZAZ-965 s motorom vzadu bol jediným z mála modelov, ktorý mal blízko k autu pre masy. Dodávka RAF-977, teda Latvia z roku 1959 zasa chcela byť čímsi ako Volkswagenom T1. Počtom okien sa naň aj podobala.
Po návšteve takejto výstavy museli byť Rusi presvedčení, že všetko ide správnym smerom. Autá boli na tú dobu relatívne moderné, budúcnosť však ukázala, že až na pár výnimiek nebol ruský automobilový priemysel schopný žiadnych zásadných inovácií a už vôbec nie udržať tempo so Západom. Napokon, platilo to aj o bývalom Československu. Automobilky Škoda či Tatra sa dostávali vplyvom centrálne riadeného hospodárstva do inovačného sklzu a Tatre to napokon bolo aj osudné.