Foto: Cadillac
Začiatkom osemdesiatych rokov začal General Motors cítiť tlak konkurencie v segmente prémiových dvojmiestnych kabrioletov. Na trh sa dostal Mercedes-Benz SL či Jaguar XJS. Chverolet Corvette a Camaro boli príliš športové a otvorený Cadillac Eldorado zas zbytočne veľký a luxusný. Riešenie malo prísť v podobe úplnej novinky s logom Cadillacu. Projekt LTS, teda Luxury Two Seater, dostal pracovný názov Callisto. Práce odštartovali v roku 1982. A keďže malo ísť o novú vlajkovú loď celého koncernu, Cadillac sa obrátil s dizajnom na slávnu taliansku karosáreň Pininfarina. Bolo to dobré rozhodnutie, keďže vtedajšie modely automobilky boli extrémne konzervatívne a existovala len malá pravdepodobnosť, že by v Detroite dokázali prekročiť svoj tieň.
Dizajn vznikol v Taliansku
V roku 1983 tak GM podpísalo s talianskym partnerom kontrakt vo výške 600 miliónov dolárov na návrh dizajnu a výrobu karosérií dvojsedadlového kabrioletu. Napokon, nebolo to prvýkrát, čo Američania využili služby slávnej karosárne obliekajúcej Ferrari, ale aj množstvo ďalších talianskych či francúzskych áut. Už v roku 1954 vznikol na Apeninskom polostrove futuristický koncept PF200 a o päť rokov neskôr krásna štúdia Cadillac Starlight. V roku 1961 nasledovalo kupé Cadillac Jacqueline Brougham, pomenované podľa manželky novozvoleného prezidenta J. F. Kennedyho. A došlo aj na skutočnú spoluprácu. V roku 1959 vyrobil, vtedy ešte Pinin Farina, 200 kusov karosérií luxusného sedanu Cadillac Eldorado Brougham.
Foto: Cadillac
Výsledkom prác Pininfarinu bol skutočne prekrásny kabriolet, či skôr roadster na míle vzdialený staromódnym krivkám vtedajších Cadillacov. Išlo o najkompaktnejší model v ponuke. Na dĺžku mal roadster 4 534, na šírku 1 867 a na výšku 1 326 mm. Rázvor náprav bol iba 2 527 mm. Úzku prednú masku lemovali obdĺžnikové svetlá. Z profilu zaujal znížený pontón v oblasti dverí, ale aj elegantné ochranné plasty s červenou linkou, nadväzujúce na moderné nárazníky z plyuretanu. Zadné svetlá spájal priehľadný plast. Bolo to jednoducho auto snov. Okrem plátennej strechy navrhol Pininfarina aj elegantný hliníkový hardtop, praktický v zlom počasí, s ktorým vyzeralo Allanté rovnako dobre ako bez neho. A keď sme už pri názve, meno Allanté vygeneroval počítač.
Foto: Cadillac
Pod plechmi však svieži a moderný roadster ukrýval klasickú americkú techniku. Základom sa stala skrátená platforma Eldorada s vidlicovým 8-valcom, ktorý dával zo 4,1 litrového objemu 126 kW. Nič moc, ale v USA vtom čase „fičal“ skôr krútiaci moment. A toho malo Allanté na rozdávanie (312 Nm). Archaický ventilový rozvod OHV zachraňovalo moderné viacbodové vstrekovanie paliva. Podvozok bol oveľa vyspelejší. Mal nezávisle zavesené predné aj zadné kolesá, štyri kotúčové brzdy s ABS a navyše predný náhon, ktorý sa zdal v tom čase Cadillacu správnou cestou do budúcnosti. Silu motora spracovávala dobová 4-stupňová automatická prevodovka. Ako dať ale dokopy v Taliansku vyrobenú karosériu a detroitský „hardvér“?
Najdlhšia výrobná linka sveta mala 14 500 km
Tak na to vymysleli páni z General Motorsu asi ten najkurióznejší a najdrahší spôsob výroby. Mechanické komponenty potrebné k úplnej montáži karosérie, ako šasi, stĺpik riadenia, palubnú dosku či sedadlá, naložili do Boeingu 747 a poslali do závodu Pininafrina v San Giorgio Canavese vzdialeného od Detroitu 7 250 km. Tam vyrobili a zmontovali Taliani kompletnú karosériu. Hotový produkt naložili opäť do špeciálne upraveného „Jumba“, do ktorého sa zmestilo 56 Allanté a poslali do Detroitu. Až tam prebehla konečná montáž v úplne novom závode Hamtrack, ležiaceho asi len tri kilometre od letiska. Tento spôsob výroby dostal názov „Allanté Air Bridge“, teda letecký most Allanté.
Foto: Cadillac
Konkurencia sa tak trochu posmešne vyjadrovala o najdlhšej výrobnej linke sveta. A bola to v podstate pravda. Kuriózna logistika si totiž vyžiadala, aby každý exemplár Allanté letel dvakrát ponad Atlantický oceán a absolvoval vo vzduchu spolu 14 500 km. Cena nehrala až takú dôležitú úlohu. Aspoň podľa predstáv vrcholového manažmentu. A malo to aj svoje výhody. Jednak pre samotný imidž produktu a tiež z praktických dôvodov. Letecká linka, ktorú zabezpečovala talianska spoločnosť Alitalia, zbavila obe firmy nutnosti skladovať tisíce hotových karosérií najprv v Taliansku a následne v USA. Navyše zabezpečila plynulosť produkcie. Karosérie tiež ochránila pred slaným a vlhkým morským vzduchom, ktorý by im hrozil, ak by putovali lodnou dopravou.
Foto: Cadillac
Allanté ukázal Cadillac verejnosti presne pred 35 rokmi, na severoamerickej motoršou v Detroite 8. januára 1987. Vzbudilo obrovskú pozornosť. Novinka sa stala technologickou výkladnou skriňou Cadillacu. Tým, najluxusnejším, čo ste si mohli v tom čase dopriať. V sérii ponúkalo automatickú klimatizáciu, elektricky nastaviteľné a vyhrievané sedadlá Recaro, aj špičkovú audio aparatúru Bose Premium Symphony Sound , za ktorú si museli v iných modeloch Cadillacu zákazníci priplácať takmer tisíc dolárov. Ako pozdrav z budúcnosti pôsobil digitálny prístrojový panel. O bezpečnosť sa staralo už vtedy ABS. Mobilný telefón v stredovej opierke bol jediným prvkom, za ktorí si mohli zákazníci priplatiť. A prijali ho s nadšením. V kufri ponúkalo Allanté 368 litrov na batožiny, teda dvojnásobok Mercedesu-Benz SL.
Cenou Allanté omráčilo. Negatívne
Nový luxusný roadster mal ale aj svoje chybičky. Zastaraný agregát spolu s automatickou „skriňou“ GM Turbo Hydramatic mu udeľoval v porovnaní s nemeckými a britskými súpermi len priemernú dynamiku. Pomerne ťažké Allanté s hmotnosťou 1 588 kg akcelerovalo na stovku za nekonečných 10,5 sekundy a horko ťažko atakovalo maximálku 200 km/h. Z 83 litrovej nádrže ubudlo pritom každých 100 km priemerne 12,5 litra benzínu. A na povrch tiež vyplávali problémy s kvalitou. A to doslova. Američania museli ísť do Turína robiť veľké poriadky. Taliani nedokázali ustrážiť kvalitu laku. S nejakými tými nečistotami si jednoducho nelámali hlavu a veľmi sa nepochlapili ani s presnosťou montáže. Cadillac na to reagoval dodaním laserového meracieho zariadenia. Plátenná strecha navyše zatekala.
Foto: Cadillac
Aj tak si páni z GM verili, čoho dôkazom bola cena. Extrémne drahá logistika a bohatá výbava sa nakoniec premietli do astronomickej cenovky 50 000 dolárov. Len pre porovnanie, veľké kupé Eldorado ste si mohli v roku 1987 dopriať za 23 740 dolárov, teda za menej ako polovicu. Zákazníci síce dostali k plátnu strechu aj hliníkový hardtop, ale to bola len slabá útecha. Pôvodne chcel Cadillac predávať ročne až 8 000 exemplárov a v prvom roku výroby minimálne 6 000, čo by pokrylo celú polovicu odbytu luxusných dvojmiestnych kabrioletov v USA. Lenže zákazníci sa do predajní akosi nehrnuli. To aj napriek masívnej reklamnej kampani v časopisoch a televízii, ktorá mala za cieľ nielen podporiť predaj Allanté, ale aj zmeniť imidž značky. Veď kto by v tom čase hľadal v showroomoch Cadillacu dvojmiestny roadster?
Foto: Cadillac
Sebavedomie marketingových expertov zlomili už prvé predajné čísla. Pre drahé Allanté sa rozhodlo v prvom roku len 3 000 zákazníkov, čo bola polovica pôvodných odhadov. S cenou ale Cadillac nemohol príliš hýbať. Ísť dole by znamenalo, že celý projekt ostane v strate. Záujem sa preto snažil zvýšiť modernizáciou, ktorá prišla na rad v roku 1989. Pod prednou kapotou sa ocitol vylepšený 8-valec s objemom zväčšeným na 4,5 litra. Úmerne s rastom výkonu, ktorý sa vyšplhal na 147 kW a krútiaceho momentu s hodnotou 366 Nm, došlo k zlepšeniu dynamiky. Allanté dostalo adaptívne tlmiče, ktoré menili charakteristiku pri rýchlosti 64 km/h a bezpečnostný systém Pass Key (Personal Automotive Security System), ktorý bránil naštartovaniu pri použití nesprávneho kľúča. Teda čosi ako immobilizér.
Nepomohol ani nový motor
Sedadlá dostali nové opierky hláv a bez príplatku ste si mohli vybrať analógové prístroje miesto digitálnych. K technickým zmenám musíme pripočítať kontrolu trakcie pomocou vypínania štyroch valcov. Tú Allanté s predným náhonom naozaj potrebovalo. Zákazníci mohli ťažiť aj z výhod predĺženej záruky na sedem rokov, čo bolo o tri viac než na ostatné modely Cadillacu, a tiež špeciálneho telefónneho čísla pre privolanie pomoci. I tak vysoká cena tým ale narástla na 53 000 dolárov s plátennou strechou a až na 58 000, ak ste si prikúpili hliníkový hardtop. Ďalšie zdražovanie prišlo v roku 1991. Cena kabrioletu sa vyšplhala na 57 260 dolárov a s hliníkovou strechou až na 62 810 dolárov. Odbyt začal klesať. V tomto roku zmizlo zo showroomov len 2 500 kusov. Do plachiet nefúkala predajom ani nová daň na autá s vysokou spotrebou.
Foto: Cadillac
Netrvalo dlho a nad krásnym „lietajúcim“ roadsterom sa začali sťahovať mračná. V roku 1993 však ešte Cadillac stihol posledné zmeny. Allanté dostalo konečne motor, ktorý ladil s jeho prémiovým vzhľadom. Novučičký 8-valec 4,6 Northstar dával aj vďaka modernému 32-ventilovému rozvodu 2×DOHC 217 kW a krútiaci moment 393 Nm. Šprint na stovku razom klesol na 6,4 sekundy. To stačilo Allanté k titulu najsilnejšieho auta s predným náhonom. V tom čase bol už štandardom variabilný posilňovač riadenia a dva airbagy. Zvukovú aparatúru Bose nahradil výkonnejší americký systém Delco Premium Symphony Sound navrhnutý špeciálne pre Allanté. Facelift priniesol väčší predný spojler a nedelené predné okná, ktoré urobili vzhľad ešte homogénnejším. S tým súviselo aj premiestnenie spätných zrkadiel.
Foto: Cadillac
V tomto roku bolo vyrobených rekordných 4 670 vozidiel, ale viac na sklad ako do showroomov. Predaj totiž príliš nerástol. Posledné karosérie odleteli z Turína 2. júna 1993 a posledné skompletizované Allanté opustili montážne linky závodu Hamtrack 28. júna. Za sedem rokov produkcie tak vzniklo v taliansko-americkej spolupráci len 21 430 vozidiel, pričom Cadillac plánoval minimálne dvojnásobok. Veľkú dieru do sveta Allanté teda neurobilo. Skôr ho môžeme označiť za pôvabný „prepadák“. Jeho originálny spôsob produkcie mu však navždy zaručí miesto v histórii automobilového priemyslu. A dopriať si ho môžete aj dnes. Ceny slušne zachovaných exemplárov sa v USA pohybujú na veľmi prijateľných čiastkach okolo 10 000, maximálne 18 000 dolárov.
Volkswagen
Škoda
Kia
Hyundai
Nissan
Citroen
Toyota
Suzuki
Honda