Tuzexové autá: O týchto sme za ‘socíku‘ mohli len snívať

Foto: Saab

Saab 96 Mototechna aj Tuzex boli plné katalógov zahraničných áut tlačených v češtine. Vydávali ich priamo automobilky. Realita bola ale podstatne skromnejšia.

Ak si človek pozerá dobové katalógy zahraničných automobiliek, preložené zväčša do češtiny, ktoré boli dostupné cez sieť Mototechny alebo Tuzexu, má pocit, akoby tu za dávnych čias fungoval normálny automobilový trh. Lenže tak to zďaleka nebolo. Žiadne autorizované siete predajcov v tých dobách neexistovali. Navyše, socializmus bol typický tým, že toho, čo nikto nechcel, bolo prebytok a toho, za čo by boli ľudia ochotní minúť, trebárs aj celoživotné úspory, zas zúfalý nedostatok. Ponuka a dopyt stáli akosi proti sebe. A tak to bolo aj s autami. Tých bol prakticky vždy nedostatok.

Luxusom bola aj Škoda, nieto ešte Fiat

Až do roku 1962 existoval pre záujemcov o kúpu auta systém poukážok. Mať peniaze teda ešte neznamenalo, že auto si aj kúpite. Najprv ste museli požiadať na národnom výbore o povolenie na kúpu vozidla. Zväčša bolo kladné vybavenie žiadosti podmienené tým, že ste ho potrebovali na výkon svojho zamestnania. Ale samozrejme, išlo to aj po známosti či po straníckych linkách. Neskôr sa síce situácia zlepšila a zvýšila sa aj kapacita produkcie socialistických automobiliek, ale autá ostávali stále luxusom. A bol na ne poradovník.

Foto: Renault

Renault 4CV K prvým západným modelom na našom trhu patril už v päťdesiatych rokoch Renault 4CV či Fiat 500.

V šesťdesiatych rokoch obsadili trh najmä Škody, Moskviče, Volgy, Wartburgy, Trabanty a Tatry. V sedemdesiatych rokoch obohatili ponuku Lady, Dacie, Zastavy či poľské Fiaty. Vtedy už bolo na cestách pomerne veľa áut. Viac ako deväťdesiat percent z nich však pochádzalo z východného bloku. No existovali aj výnimky. Už od päťdesiatych rokov sa k nám totiž dovážali autá zo Západu. Distribuovali sa cez sieť Mototechny, ale najmä cez podnik zahraničného obchodu Tuzex, kde sa nakupovalo za takzvané bony, teda tuzexové koruny.

Foto: Ford

Ford Cortina V šesťdesiatych rokoch ste sa mohli dopracovať napríklad k tomuto krásnemu Fordu Cortina.

Dostať sa k nim ste mohli buď tým, že ste pracovali v zahraničí, napríklad na montážach, a zarábali vo valutách, alebo ak vám ktosi z rodiny, žijúcej na Západe, zväčša po emigrácii, posielal marky, libry, doláre, franky či šilingy. Štát vám ich potom vymenil za bony, samozrejme, v nevýhodnom kurze. Takže tvrdá mena bola poriadne zdanená. Kúpiť ste ich mohli aj načierno, lenže to bolo ešte drahšie. Neoficiálny kurz sa pohyboval od 4,00 až po 5,50 Kčs za jeden bon. To nákup v Tuzexe poriadne predražovalo. K západnému autu ste sa ale inak nedostali.

Bez „bonov“ to nešlo

Cenníky Mototechny síce obsahovali vozidlá značiek Fiat, Renault, Ford, Simca či Chrysler, ale na sklade akosi chýbali. Západná produkcia mierila práve do Tuzexu, plného tovaru, ktorý ste v bežných obchodoch nevideli. Asi dve tretiny ponuky predstavovala západná produkcia a zvyšok domáce výrobky určené na export. Napokon, za názvom Tuzex sa skrývali slová „TUZemský EXport“. Týkalo sa to potravín či spotrebného tovaru a, samozrejme, aj áut. V Tuzexe ste našli katalógy zahraničných vozidiel, zväčša preložené do češtiny, lenže nešlo o stabilnú ponuku ani stabilný dovoz. Autá prichádzali v malých počtoch a nárazovo. Na Slovensku predával Tuzex autá v Bratislave na Rožňavskej a v Košiciach na Dopravnej ulici.

V päťdesiatych rokoch bol jedným z mála západných áut u nás Renault 4CV. V šesťdesiatych rokoch sa ale ponuka, aspoň na papieri, rozrástla o Simcu 1300, množstvo Fiatov od malej päťstovky až po Fiat 1300, Ford Taunus, Renault 16 či Saab 96. V tých sedemdesiatych pribudol Ford Cortina, Chrysler 160, Renault 5, Austin Alegro, Citroën GS, Fiat Mirafiori, Saab 99, ale aj japonská Toyota Corona a Honda Civic. Posledné desaťročie komunistického režimu sa nieslo napríklad v znamení Fiatu Uno, Fordu Escort a Sierra, Renaultu 21 či Peugeotov 205 a 309. Objavilo sa tu ale aj zopár kusov Volva 360 GL.

Foto: Chrysler

Chrysler 180 K najluxusnejším autám na trhu patril v sedemdesiatych rokoch Chrysler 1 800.

Tieto autá však ostávali pre väčšinu občanov socialistického štátu prakticky iba snom. Nielen preto, že ste potrebovali bony a tiež protekciu, aby sa na vás vôbec ušlo, ale najmä pre vysoké ceny. V sedemdesiatych rokoch predstavovala priemerná mzda okolo 2 500 korún a koncom osemdesiatych približne 3 000 korún. To stačilo ledva na nákup Škody či Lady, nieto ešte na kúpu áut zahraničnej proveniencie, ktoré boli zaťažené clom. V osemdesiatych rokoch ste za každý kubický centimeter zdvihového objemu motora zaplatili clo 50 Kčs. Za autá s objemom nad 1 600 ccm to bolo 60 a s objemom nad 1 800 ccm až 70 korún. To kúpu spolu s nevýhodným kurzom bonu opäť predražovalo.

Len pre bohatých

Kým za takú Škodu 105 L ste v sedemdesiatych rokoch dali 57 000 Kčs, Ford Cortina stál 18 500 bonov, teda až 92 500 korún. V osemdesiatych rokoch boli rozdiely ešte priepastnejšie. Najluxusnejšia Škoda 120 GLS stála 65 000 korún, ale Fiat Uno až 33 500 bonov (167 500 Kčs) a Peugeot 309 až 56 000 bonov (280 000 Kčs). Napokon, pozrite si cenník vybraných zahraničných áut v Tuzexe. Zaujímavé je, že cez Tuzex ste sa mohli dostať aj k autám z východného bloku. V ponuke figurovali napríklad Škody a Lady.

Foto: Fiat

Fiat Uno Osemdesiate roky boli v znamená Fordu Escort, Fiatu Uno a Renaultu 21.

Opäť boli ale drahšie. Za Škodu 120 L ste v Mototechne zaplatili 58 000 korún, ale v Tuzexe 12 850 tuzexových poukážok, čo je 64 500 Kčs. Pri Lade to bolo obdobné. V bežnej sieti stála 63 000 korún, ale v Tuzexe ste pri kurze bonu 1 : 5 museli vytiahnuť z účtu 84 000 Kčs. Väčšinou však boli tieto vozidlá lepšie vybavené, pretože pochádzali zo sérií určených na export. Vysoké ceny a nedostupnosť spôsobili, že západných áut bolo na našich cestách minimum. Najväčší podiel mali Fiaty, Fordy, Renaulty a Chryslery (Simca).

V roku 1988, teda rok pred revolúciou, bolo v Československu registrovaných približne 2,4 milióna osobných áut, z toho ale len 13 654 Fiatov 127, 9 442 Simiek a 7 000 Fordov Cortina. Ostatných modelov bolo ešte menej. O to viac ste však na ceste s takýmto auto zažiarili. Mať v tých dobách Ford Escort, Fiat Uno či Renault 21 znamenalo omnoho viac, ako mať dnes v garáži Mercedes-Benz triedy S alebo BMW radu 7. Jednoducho, auto bolo v tých časoch väčším symbolom spoločenského statusu ako dnes.

Po novembrových udalostiach v roku 1989, po ktorých sa pre všetkých uvoľnilo obchodovanie so zahraničím a cudzími menami, prestal mať Tuzex svoje opodstatnenie. Zahraničnú menu ste si mohli kúpiť v banke a západný tovar po otvorení hraníc priamo na západe. S pádom železnej opony tak skončili aj tuzexové autá. V bývalom Československu a po rozdelení sa na Slovensku začali vytvárať oficiálne zastúpenia a dílerské siete automobiliek. A to so všetkým, čo k tomu patrí – širokou ponukou, predajňami, servisom či finančnými službami. Dlhý čas to ale ešte stále neznamenalo, že by pre občanov Slovenska boli západné autá dostupnejšie. Veď rozdiel v príjmoch medzi Východom a Západom sa nevyrovnal dodnes.

Tuzexové autá neboli pre každého

Fotogaléria 37 fotiek

+34