Sen o skutočne novom modeli vyššej strednej triedy, ktorý malo Volvo už v polovici sedemdesiatych rokov, sa splnil až takmer o dve desaťročia neskôr. Rad 700, predstavený v roku 1981 ako náhrada za známu „lietajúcu tehlu“ Volvo série 200, sa totiž od svojho predchodcu technicky príliš nelíšil. Volvo jednoducho nemalo v tých časoch dosť prostriedkov na radikálnu modernizáciu. Navonok sa síce sedemstovka tvárila hranatými líniami, ocenenými najmä za Atlantikom, na novú generáciu, no pod prednou kapotou pracovala overená koncepcia s pozdĺžne uloženými motormi a zadným náhonom.
Známe tvary s novou koncepciou
V prémiovom segmente, kde vládli Mercedes-Benz s BMW, to síce bolo v poriadku, ale Volvo chcelo viac. A to najmä z dôvodu bezpečnosti, na ktorej si už roky budovalo svoj imidž. Predný náhon a priečne uložené motory považovali technici Göteborgu za vhodnejšie, pretože zväčšovali deformačnú zónu, a teda aj šance na prežitie posádky v prípade nárazu. To sa podarilo až s príchodom úplne nového Volva 850, ktoré sa predstavilo presne 11. júna 1991 v Štokholme. Paradoxne, jeho dizajn pripomínal hranatého predchodcu. Kým teda rad 700 mal starú techniku s novým kabátom, pri novom Volve 850 to bolo presne naopak.
Vyčítať evolučný dizajn novinke však nebolo nutné. Hranaté tvary sedemstovky si totiž získali obrovskú popularitu. Napokon, z Volva 700 predala švédska automobilka za približne desať rokov produkcie 1 239 222 kusov, čo Volvo doslova zachránilo pred hroziacim bankrotom z prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Pikantné je, že hranatý dizajn sedemstovky z dielne Jana Wilsgaarda bol pritom tiež výsledkom nedostatku prostriedkov. Finančné oddelenie Volva jednoducho presadilo výrobne najlacnejší návrh s jednoduchými proporciami a plochými, ľahšie lisovateľnými dielmi.
Tie sa nakoniec ujali viac, ako si Volvo mohlo priať, najmä v USA, kde takmer kolmé zadné okno evokovalo americkú produkciu zo sedemdesiatych rokov. Riskovať preto zásadnou zmenou dizajnu osemstopäťdesiatky nemalo zmysel. Napriek tomu bola úplne nová, a to od podlahy. Projekt s pracovným označením Galaxy použil novú platformu so spomínaným predným náhonom, čo bolo pri veľkých Volvách úplné nóvum. Rázvor náprav mal 2 660 mm, teda menej ako pri starej sedemstovke. A to isté platilo o celkovej dĺžke 4 660 mm. Auto tým bolo ľahšie ako jeho predchodca. Ako vidieť, vo Volve mysleli na diétu o dve desaťročia skôr.
Štyri svetové premiéry
Predná náprava používala tlmičové vzpery McPherson a zvláštnu zadnú nápravu Delta-Link, ktorá spájala výhody nezávislého zavesenia a zavesenia s torznou priečkou. Táto náprava patrila, mimochodom, k štyrom svetovým technologickým novinkám, ktoré zdôrazňovala aj dobová reklama so sloganom „Dynamické auto so štyrmi technickými premiérami“. Pripočítať k nim musíme integrovaný systém bočnej ochrany SIPS (Side-Impact Protection System), samonastaviteľné predné bezpečnostné pásy a 5-valcové naprieč uložené motory. Za dizajnom stál opäť Jan Wilsgaard, ktorý zaoblil ostré línie len minimálne. Volvu 850 ostali tri bočné okná aj mimoriadne dlhá predná kapota.
Novinka sa predstavila najprv s 5-valcovým 20-ventilovým atmosférickým motorom s objemom 2,5 litra, ktorý dával na tú dobu veľmi slušných 125 kW a 220 Nm krútiaceho momentu. Postupom času sa ponuka rozrastala o menší 5-valec 2,0 10v (94 kW), jeho 20-ventilovú verziu (105 kW), preplňovanú verziu 2,0 Turbo (157 kW) či 2,5 Turbo (144 kW) a rôzne iné verzie. V roku 1993, teda dva roky po premiére, pribudlo praktické kombi. Jeho karoséria narástla do dĺžky o päť centimetrov. Kubistické tvary boli v tomto prípade výhodou. Do kufra sa zmestilo až 1 580 litrov (po strechu) batožín, kým sedan s nízkym pontónom a krátkou zadnou kapotou disponoval len 414 litrami. Kombi bolo dizajnovo považované dokonca za ešte vydarenejšie. Získalo ceny za dizajn v Taliansku či Japonsku.
Ostrým tvarom bol verný aj priestranný a bohato zasklený interiér. Imidž bezpečnostného predátora spĺňalo Volvo dvoma sériovými airbagmi, spomínanou bočnou ochranou SIPS, aj keď ešte bez bočných bezpečnostných vankúšov. O pohltenie energie nárazu sa starali výstuhy vo dverách a zosilnené podbehy spolu s vystuženým stredovým stĺpikom. Nechýbala automatická klimatizácia, za príplatok ste si mohli dopriať kožené čalúnenie Alcantara.
„Raketový trezor“ vyrážal dych
Skutočná bomba však prišla na rad až v roku 1994. Bolo ňou Volvo 850 T5-R. Výkon preplňovaného 2,3 litrového 5-valca s chladičom stlačeného vzduchu, vyvinutého v spolupráci s Porsche, dával 168 a krátkodobo, vďaka 30-sekundovému owerboostu, až 181 kW. Downsizing ako vyšitý, lenže pred štvrťstoročím. Krútiaci moment 330 až 340 Nm posielal na predné kolesá cez 5-stupňovú manuálnu prevodovku alebo vtedy ešte bežný 4-stupňový automat Aisin. Svoj potenciál dávalo T5-R najavo aj decentným exteriérovým paketom so spojlermi a 17-palcovými diskami kolies.
Najznámejšia je 2 500-kusová séria v krémovožltom laku, ktorá si našla majiteľov po pár týždňoch. Nasledovali preto ďalšie – čierna a smaragdovozelená. V tlači dostala tépäťka rýchlo prezývku „raketový trezor“. Dynamika tomu zodpovedala. Luxusná limuzína a kombi šprintovali na stovku za 6,9 sekundy a dosahovali maximálku 245 km/h. Práve v tejto verzii debutovali vo svetovej premiére sériové bočné airbagy. Prvé retuše prišli na rad na jeseň 1994. Dotkli sa najmä predných svetiel s čírym sklom, a tiež tých zadných. Podstatné ale bolo, že bočné airbagy sa dostali do sériovej výbavy všetkých verzií, čo bola svetová premiéra.
A v roku 1996 prišla ďalšia extra novinka – pohon oboch náprav AWD v kombinácií s motorom 2,5 Turbo. Bolo to vlastne prvé Volvo so štvorkolkou. Viskózna spojka TRACS pracovala automaticky, čo znamená, že pri preklze predných kolies poslala časť krútiaceho momentu k zadnej náprave. Po modernizácii sa konečne objavil aj diesel, a to hneď s priamym vstrekovaním paliva. Ani sa niet čomu čudovať, päťvalec 2,5 TDI s výkonom 103 kW nakupovalo Volvo od Volkswagenu, respektíve od Audi. A k dispozícii bola aj verzia Bi-Fuel upravená na spaľovanie zemného plynu.
Úspešný príbeh zakončila zmena názvu
Pôvodné a mimoriadne úspešné ostré Volvo T5-R nahradila nová verzia 850 R. Z 2,3 litra zdvihového objemu vyžmýkali technici vyšším plniacim tlakom až 186 kW a 350 Nm krútiaceho momentu. Dostupná bola s úplne novou manuálnou prevodovkou M59, vyvinutou špeciálne pre 850 R. S ňou bola montovaná viskózna spojka a samosvorný diferenciál Torsen, ktorý zlepšoval prenos výkonu na asfalt. To ostrý sedan s predným náhonom naozaj potreboval. Medzi ďalšie zlepšenia patrili stabilizátory, predný s priemerom 20 a zadný s 19,5 mm, tvrdšie nastavenie tlmičov či 7-lúčové hliníkové disky s priemerom 17 palcov.
To sa už ale nad Volvom 850 pomaly zmrákalo. V roku 1996 prišlo nové označenie S60 a V70 a s ním aj výrazná plastika dizajnu. Za zjemnené línie bol už zodpovedný nový šéfdizajnér Peter Horbury a za interiér Luis Diaz de la Vega. Technika pod kapotou, teda 5-valce s objemom od 2,0 do 2,5 litra ostali pôvodné. Výkon verzie R sa ale vyšplhal na 195 kW, na tú dobu vskutku excelentnú hodnotu. Po prvýkrát sa predstavilo poloterénne kombi XC Cross Country so zvýšeným podvozkom a s plastovou ochranou karosérie, teda ešte pred Audi Allroad. Techniku obohatila konečne 5-stupňová automatická prevodovka, opäť od japonského výrobcu Aisin.
Posledné kusy osemstopäťdesiatky zišli z liniek v roku 2000. Len tých s pôvodným označením predalo Volvo za 5,5 roka produkcie 1 360 000 kusov, čo bolo viac, ako sa podarilo dosiahnuť pôvodnému radu 700 za desať rokov kariéry. Pre Volvo išlo teda o ďalší veľký komerčný úspech. Okrem domáceho závodu vo švédskom Troslandy a v belgickom Gente sa osemstopäťdesiatky montovali aj v kanadskom Halifaxe. Napokon, veľká časť produkcie končila práve na severoamerickom kontinente.